Rôzne historické udalosti si vyžadovali isté pohostenie. Samozrejme, na ponuku v jedálnych lístkoch vplývala aj spoločenská situácia. Honosnejšie jedlo sa podávalo aj v prípade, ak išlo o známu osobu.
Príkladom je aj bufetový stôl na inauguračnom plese Abrahama Lincolna, ktorý mal údajne viac ako 76 metrov. Jedálny lístok bol naozaj honosný, nachádzali sa v ňom jedlá ako dusené ustrice, teľacie stehno, divina, prepelica či šesť druhov zmrzliny, píše sa na portáli The Guardian. Mnohým z nás sa možno práve teraz aj sliny pustili.
Výstava jedálnych lístkov
Presúvame sa ale teraz o šesť týždňov do hotela v Springfielde v štáte Massachusetts, kde bol jedálny lístok už o niečo ponurejší. Obsahoval moriaka s brusnicovou omáčkou a studeného homára so šalátom. Pravdepodobne za to mohol fakt, že sa písal 16. apríl, čo bol deň po zavraždení Lincolna.
Oba jedálne lístky sú vystavené v Grolier Clube, v ktorom sa okrem iného nachádza množstvo vzácnych kníh na Upper East Side v New Yorku. Jedálne lístky sú momentálne súčasťou novej expozície s názvom Storočie stolovania: The American Story in Menus v rokoch 1841 až 1941.
Na výstave sa ľudia môžu pozrieť na viac ako 200 jedálnych lístkov, ktoré sledujú kultúrne zmeny a normy v Spojených štátoch. Kúsky pochádzajú z väčšej zbierky, ktorú vlastní Henry Voigt, kurátor z Wilmingtonu v štáte Delaware. Ten začal kupovať jedálne lístky v 90. rokoch 20. storočia na rôznych internetových aukciách alebo od individuálnych zberateľov. Dnes sa pýši zbierkou viac ako 10-tisíc jedálnych lístkov pochádzajúcich z histórie.
„Tieto jedálne lístky boli veľkolepé dokumenty, ktoré propagovali podnik,“ povedal Voigt. Prvé podniky podávajúce rôzne pokrmy jeden britský návštevník bostonského spoločenského klubu nazval ako „francúzsky upravená anglická kuchyňa.“ Podávala sa divina, prepracované dezerty či zeleninové prílohy. Jedlá sa ale regionálne príliš nelíšili a ľudia, ktorí sa vybrali von, presne vedeli, čo dostanú.
Voigtova zbierka sa začína v roku 1841, keď menu prvýkrát prišlo do Ameriky. Myšlienka vznikla pôvodne v Paríži koncom 18. storočia, ale v Spojených štátoch sa ujala až v polovici 19. storočia. „Jedálny lístok odrážal to, čo v tom čase znamenalo byť civilizovanou spoločnosťou. Bez ohľadu na to, kam išli, Američania vedeli, čo môžu očakávať, keď si sadnú k jedlu,“ vysvetľoval Voigt.
Spoločné posedenia a salóny pre ženy
Spočiatku sa Američania stravovali na spoločných sedeniach a navyše v presne stanovenom čase. Na jedálnych lístkoch bolo vždy uvedené, kedy sa podávajú raňajky, obed alebo večera.
„Hotely alebo reštaurácie búchali na gong alebo zvonili na zvonček, aby zvolali ľudí do jedálne,“ povedal Voigt. To znamená, že neexistovali žiadne súkromné stoly, menu, z ktorých si mohli vyberať, ako to robíme dnes alebo nemohli prísť do reštaurácie kedykoľvek. Tieto novinky do Spojených štátov prišli z Európy až na prelome storočí.
Navyše, muži sa starali o svoje spoločenské kluby a ženy, ktoré sa chceli stravovať bez svojich mužov, mali menej miesta. Najozdobnejší a najznámejší bol Taylor’s Saloon v New Yorku, ktorý sa pýšil 56-stranovým lístkom vykladaným perleťovými kúskami.
Vzhľadovo pripomínal skôr knihu na kávový stolík než jedálny lístok. Po otvorení v ňom ženy mali možnosť vidieť aj reklamy na zaujímavé miesta, ako napríklad Tiffany’s a Barnumovo múzeum, a taktiež aj zoznam, čo budú večer jesť a piť – ustrice, vajcia, zmrzlinu, víno a pivo.
„V tom čase chceli mať oddelený priestor, ktorý by bol vhodný len pre dámy. Myšlienkou bolo, že to bude veľkolepé a plne zariadené miesto. Hlavná jedáleň Taylor’s mala veľmi vysoké stropy s freskami a korintské stĺpy natreté na červeno so zlatým lemovaním. Boli tam bublajúce fontány, veľké zrkadlá a stoly z čierneho orecha,“ opisuje Voigt.
Občianska vojna spôsobila nedostatok
Oveľa menej bohaté boli jedálne lístky Konfederácie. Juh totiž čelil počas občianskej vojny veľkému nedostatku potravín a podľa Voigta tento nedostatok pocítili všetci, vrátane vyššej triedy. „Dominantným tónom menu Konfederácie bol hlad,“ povedal Voigt.
V tom čase jeden hotel v Richmonde vo Virgínii ponúkal chudobný výber pečenej zeleniny, rýb a kukuričného hovädzieho mäsa. Neboli na výber žiadne dezerty či nápoje. Okrem toho šalát so šunkou obsahoval „pokeweed“, čo bola toxická rastlina, ktorá sa musela trikrát prevariť, aby bola vhodná na konzumáciu. Čiže okrem hladu tam bolo ešte aj riziko otravy.
Podľa Voigta historické jedálne lístky ukazujú, ako sa ľudia dokázali spojiť aj za tých najnepravdepodobnejších okolností. Príkladom je jedna z osláv lunárneho nového roka, ktoré sa konali vo väznici San Quentin v roku 1932.
Ukazuje, ako spolu dozorcovia komunikovali, keď boli mimo služby – v ten večer jedli polievku z jesetera, vajíčko „foo young“ a pečené bravčové mäso s jablkovou omáčkou.
Prisťahovalecká kuchyňa
Voigt tvrdí, že návštevníkov expozície najviac zaujal jedálny lístok z „jedálne prisťahovalcov“ na ostrove Ellis Island. Európski prisťahovalci, ktorí prišli do Spojených štátov, dostávali jedlo zadarmo. 5. júna 1923 sa na raňajky podávala varená ryža s mliekom, dusené broskyne a káva.
Na obed sa podávala polievka z korytnačky, ragú z baraniny a dezert s názvom „puding slobody.“ Na večeru sa podávala hovädzia pečienka, zelená paprika a jablková omáčka. Okrem toho, ženy a deti dostávali navyše pohár mlieka.
„Keď čítate svedectvá ľudí, ktorí prišli na Ellis Island, hovoria, že mali pocit, akoby ich Amerika vítala jedlom. Bol to jeden z prvých spôsobov, ako sa dozvedeli, že budú v poriadku,“ uzatvára Voigt.
