Mal sebareflexiu, o ktorej môže väčšina slovenských politikov iba snívať. Vedel, že urobil zle a žiadal spravodlivý trest. Ten oficiálny mu však prišiel krátky. A tak si ho dobrovoľne predĺžil.
Hitoshi Imamura sa narodil v 1886 do rodiny sudcu. V roku 1907 sa mohol radovať z promócií na Japonskej cisárskej armádnej akadémii, pričom v decembri toho istého roku získal hodnosť podporučíka u pechoty. Jeho kariéra bola viac ako úspešná - o desať rokov z neho už bol generál a pracoval v Anglicku ako vojenský atašé.
Rýchlo na vrchol
V roku 1926, vtedy už ako podplukovník, zmenil krajinu čoby vojenský atašé Britskej Indie. O štyri roky bol povýšený na plukovníka a v rokoch 1931 až 1932 zastával štábne funkcie v operačnej sekcii generálneho štábu japonskej cisárskej armády. Určite bol na tom lepšie ako jeho brat Hosau, ktorý ako žoldnier bojoval v čínskej občianskej vojne.
Po niekoľkých vojnách s Čínou bol v novembri 1941, už v čase druhej svetovej vojny, poverený vedením 16. armády pri invázii do Holandskej východnej Indie. Jeho flotilu však potopili torpéda v bitke pri Sundskom prielive a on bol nútený doplávať k brehu.
Voči miestnemu obyvateľstvu však prijal nezvyčajne zhovievavú politiku, ktorá bola v rozpore s pôvodnými plánmi. Bol to však skvelý krok, ktorý mu získal podporu obyvateľstva a znížil tak ťažkosti japonskej vojenskej okupácie. Neskôr si pripísal úspechy na Šalamúnových ostrovoch aj Novej Guinei. Ako generál sa nakoniec usadil v meste Rabaul na ostrove Nová Británia.
Vojnové zverstvá
Stál však na zlej strane dejín. Spolu s námorným veliteľom v septembri 1945 odovzdal v Rabaule japonské sily na Novej Guinei a južných tichomorských ostrovoch austrálskym silám zastupujúcim spojencov. Jednotky pod jeho vedením boli obvinené z vojnových zločinov, vrátane popravy spojeneckých vojnových zajatcov.
Jeden neslávne známy príklad, nazývaný „zverstvo s prasacími košíkmi“, sa stal, keď väzňov zajatých na východnej Jáve prevážali v bambusových košoch používaných pre ošípané. Na rozdiel od mnohých iných, Imamura si svoje zločiny priznal a bol ochotný za ne prijať spravodlivý trest.
Nízky trest
V apríli 1946 dokonca napísal austrálskemu veliteľovi so žiadosťou o urýchlenie jeho vlastného súdneho procesu za vojnové zločiny, aby sa urýchlilo stíhanie vojnových zločincov pod jeho velením. Za brutálne zverstvá a iné závažné zločiny ho v roku 1947 odsúdili na desať rokov odňatia slobody, ktoré si odpykával vo väznici Sugamo v Tokiu.
V roku 1954 bol už však na slobode. Svoj trest považoval za príliš krátky vzhľadom na zodpovednosť za zločiny svojich podriadených. Dostal tak nápad, ktorý sa len tak nevidí. Vo svojej záhrade si dal postaviť repliku väzenia, v ktorej zostal žiť. A úplne dobrovoľne tak vydržal až do svojej smrti, ktorá prišla v roku 1968, keď mal 82 rokov.
