Ostrov smrti
Po pristátí pri brehoch Nazina prišli všetci aj o tie posledné ilúzie a nádej. Miesto nebolo vhodné na prežitie už na prvý pohľad. Tri kilometre dlhý a 600 metrov široký ostrov obklopený riekou bol úplne pustý. Podmáčaná pôda, žiadna vegetácia, kŕdle komárov, studený vietor s dažďom.
Nestáli tu žiadne obytné stavby ani stany. A nebol na nich ani materiál, ani nástroje. Štyri boli až po okraj naplnené masou 5 917 ľudí, z toho 342 žien, a nič iné neviezli.
Jediné dopravené zásoby predstavovalo dvadsať ton múky. Ktorú však nebolo ako a na čom pripraviť. Aj tak sa o ňu okamžite strhla hromadná bitka, ktorú ukončili až výstrely strážnych. Päťdesiatka dozorcov sa potom aj s múkou radšej schovala na protiľahlom brehu, odkiaľ kontrolovali zásoby a dianie na ostrove.
To však spravidla znamenalo strieľanie po deportovaných, ktorí sa pokúsili z ostrova ujsť.
Všetko na Nazine zostalo v rukách osadníkov. Väčšina z nich trpela akútnou podvýživou, všetci potom podchladením. A po prvých pokusoch o konzumáciu surovej múky zmiešanej s riečnou vodou aj úplavicou. Po nej nastúpil týfus, ktorý bol však prekvapivo menším problémom. Dvadsiateho mája totiž začal znovu padať sneh a pomrzli asi tri stovky ľudí .
Kanibalizmus
Už tak vyhrotený boj o teplo a jedlo sa definitívne stal záležitosťou pudov. Ráno po prvej mrazivej noci prepuklo vraždenie, ktoré si vyžiadalo sedemdesiat mŕtvych. Zabíjalo sa kvôli oblečeniu, kôrkam suchého chleba. A ako sa ukázalo, aj kvôli surovému ľudskému mäsu.
Na Nazine totiž iné zdroje potravy ako samotní ľudia neboli. Za obeť padli Zoslabnutí, nemohúci či ranení. A početné zúfalé prosby o pomoc u strážnych nenašli pochopenie. Namiesto toho na ostrov o šesť dní neskôr dorazilo ďalších zoslabnutých 1 200 deportovaných. Tí, čo už tu žili pár dní, sa do nich okamžite pustili. Pripravili ich o oblečenie, jedlo a často rovno o život.
Kanibalizmus sa rozšíril do tej miery, že sa osadníci vraždili iba za účelom konzumácie. Strážnici sa naoko snažili tieto zverstvá trestať, za kanibalizmus len prvý mesiac zatkli a potrestali päťdesiat ľudí. Ale pretože tisícom robotníkov nemohli ponúknuť žiadnu inú kalorickú alternatívu trestali len tie najbrutálnejšie prípady.
Koniec tábora
Na konci mája sa totiž Stalin rozhodol, že plán na zasídlenie sibírskych pustín mestským lumpenproletariátom nakoniec neposvätí. Apokalyptická hrôza vynútenej kolonizácie, ktorú uviedli do chodu mäsiari Jagoda a Berman, razom nebola žiadaným a politicky ospravedlneným opatrením.
Strážnym ani deportovaným sa to však zatiaľ nikto neobťažoval oznámiť. O úplnom zrušení celej kolónie na Nazinu bolo rozhodnuté až v polovici júna.
Pri nalodení a opustení ostrova bolo vtedy zaevidovaných 2 856 osôb. Lenže obludné zlyhanie muselo zostať utajené. Preto na deportovaných nečakala sloboda, ale ďalšie pracovné lágre. Cestu do nich a roky samotného pobytu stovky z nich neprežijú. Nebolo to pochybenie, ale zámer.
Správa o kolonizácii ostrova, ktorú vypracoval Veličko a zaslal ju Stalinovi, bola následne vyhlásená za tajný materiál a uložená do archívu v Novosibirsku.
Tam odpočívala až do roku 1994, kým ju nesprístupnili pozostalým po deportovaných. Prvýkrát sa tak svet dozvedel, čo sa na Nazine muselo odohrávať. Do najrôznejších obdobných kolónií bolo deportovaných dokopy 367 457 ľudí pochytaných v mestách. O osude väčšiny z nich neexistujú žiadne správy.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.