Mbutiovia sú jedným z kmeňov etnickej skupiny Pygmejov žijúcich v pralese Ituri vo východnom Kongu. Miestni ich nazývajú aj deťmi lesa.
Najmenší z najmenších
Zároveň sú i zo všetkých Pygmejov svojim vzrastom najmenší, ich priemerná výška je len 137 cm. Patria k najstarším obyvateľom krajiny – podľa archeologických nálezisk v tejto oblasti sa ich prítomnosť datuje až 2500 rokov pred naším letopočtom. Populácia dosahuje niečo cez 30 000 osôb, no ich práva na pôdu, na ktorej žijú, doteraz neboli uznané. Ignoruje ich ako legislatíva Konga, tak i ľudové právo okolitých národov susediacich s ich lesom.
Čo sa pralesa týka, teda ich jediného domova, je ohrozovaný zo všetkých strán a veľmi rýchlo drevospracujúcim priemyslom nahrádzaný monokultúrou. A keďže sú Mbutiovia závislí od lovu divej zvere, územie, na ktorom by mali prajné podmienky pre zachovanie doterajšieho spôsobu života, sa neustále zmenšuje. Našli si však aj nové spôsoby nachádzania si obživy, napr. výmenným obchodom so susediacimi Bantumami. Lov je aj hlavným dôvodom častého sťahovania, obvykle sa na jednom stanovisku vyskytujú 2 – 4 týždne.
Náš les, ich zisk
Nie len komerčné plantáže Ugandy a drevorubačské korporáty ohrozujú prales Ituri; je to, nanešťastie, i jediné územie na Zemi, na ktorom sa nachádza minerál koltán. Ten sa používa v batériách mobilných zariadení, ktorých masová produkcia kladie na územie stále zvyšujúce sa nároky, čo sa týka dopytu po mineráli. Pričom už v minulosti bol les drasticky klčovaní baníkmi bažiacimi po zlate. V minulosti sa tam ryžovalo zlato, vypukla zlatá horúčka a do územia prišlo obrovské množstvo baníkov. Kvôli čomu sa tu usadila aj veľká komunita prisťahovalcov, ktorí klčovali lesy, aby mohli produkovať dostatok obživy pre tých, čo ho tu ryžovali. Plodiny však predávali za premrštenú cenu a tak narušili miestnu ekonomiku medzi miestnymi a národom Mbuti a vystavili ich ešte neprajnejším podmienkam.
No najväčšou katastrofou sa pre Mbutiov stali ugandské povstalecké skupiny Congolese Liberation Movement a Congolese Rally for Democracy-National. Tie doteraz napádajú mierumilovný národ detí lesa – znásilňujú ich a unášajú a keďže sa nachádzajú v ťažko prístupnom teréne s malým množstvom možností na lov, uchyľujú sa aj ku kanbalizmu. Ďalšia paramilitantná skupina Union of Congolese Patriots sa zas snaží získať kontrolu nad územím, no nie kvôli ochrane tamojšieho obyvateľstva, ale kvôli kontrole nad baňami koltánu, diamantov a zlata. Tisícky ľudí z tejto oblasti utekajú preč do okolitých krajín. Mbutiovia tak boli vôbec prvýkrát v histórii nútení opustiť svoj les.
Koncept občianskej vojny a vedenia vojen vôbec je pre ich kultúru nepredstaviteľný a nepochopiteľný. Územie, na ktorom sa dejú všetky tieto praktiky, im patrilo po stáročia. Iný domov nemajú a ani nechcú. Problém prišiel s nástupom kolonializmu a násilného prerozdeľovania regiónov európskymi impériami – tie pri zakresľovaní štátnych hraníc totiž ignorovali teritória komunít, ktoré tam žili. Tak neustále dochádza k občianskym vojnám a najmä porušovaniu ľudských práv. Voči ziskužravým záujmom štátu a iných skupín sa teda nijako nebránia, jediné, čo môžu, je utekať. Akútne však potrebujú pomoc, najmä čo sa prísunu potravín týka – ten je však problémový, pretože do oblasti nevpúšťajú kvôli privysokému riziku humanitárnych pracovníkov.
Mierumilovnosť ako tradícia
Mbutiovia nepoznajú pojmy ako líder, vodca, náčelník či vláda. Niekomu sa môže zdať, že bez takéhoto usporiadanie by sa spoločnosť zrútila do absolútneho chaosu. No deti lesa takto žijú už takmer 4500 rokov – zažili teda ešte éru egyptských faraónov. Väčšinu svojich problémov riešia tak, že o nich spoločne rozprávajú. Žiaľ, voči ekonomickým záujmom je aj diskusia márna a tomuto národu hrozí, že zanikne. To, čo robí tento národ takým imúnnym voči autoritatívnemu spôsobu uvažovania, je práve tradícia. Peter Gelderloos vo svojej knihe deti lesa skúma bližšie. Deti Mbutiov sú už odmalička vedené k spolupráci a to najmä skrz hry – napríklad lezenie na strom. Cieľom hry bolo prevážiť strom k zemi, robilo sa to tak, že všetky decká povyliezali hore a potom, keď bol strom pri zemi, sa naraz pustili. V hre šlo najmä o schopnosť spolupráce s ostatnými a kto nespolupracoval, toho stromček vystrelil do vzduchu a následná bolesť ho potom sama poučila.