Už na základnej škole začalo uvažovať o tom, či je baba alebo chalan. Nikdy však nedokázalo nájsť na to vhodné pomenovanie. Tony Náprstek je nebinárna osoba. Občas sa stretáva s predsudkami, ktoré sú do veľkej miery spôsobené nevedomosťou ľudí.
„Niektorí politici si uvedomili silu svojich slov, iní nie. Myslím si však, že ich slová a vyjadrenie ľútosti nebudú mať žiadny význam, pokiaľ neprídu s konkrétnym riešením,“ hovorí pre Brainee Tony Náprstek.
Transrodový či nebinárny človek sú pre viacerých ľudí aj dnes neznáme a nové pojmy. Čo znamená pre teba nebinárnosť?
Ľudia zvyčajne chcú, aby spoločnosť fungovala na základe stereotypov a zjednodušovania myslenia. Dievčatám tlačíme od detstva bábiky, zatiaľ čo chlapcom autá. Niečo "medzi" podľa spoločnosti neexistuje. Nebinárnosť je však upozornenie, že opak je pravdou.
Kedy si si uvedomilo, že si nebinárna osoba?
Dlhé roky som sa hľadalo. Myšlienkový proces, či som chalan alebo baba, sa začal už na prvom stupni základnej školy. V tom čase som nemalo na to slová. Pol roka po tom, čo som našlo slovo nebinárnosť, som si uvedomilo, že to dokonale na mňa pasuje.
Akými zámenami chceš, aby ťa ľudia oslovovali?
Neopravujem ľudí, keď ma oslovujú v ženskom alebo mužskom rode. Pri hovorenom slove zvyčajne používam ženský rod, aby som sa vyhlo zbytočnému vysvetľovaniu.
V písanej reči však preferujem stredný rod. Ľudia tak majú priestor zamyslieť sa nad súvislosťami. Vždy ma však zahreje pri srdci, keď niekto so mnou komunikuje v strednom rode.
Ako je to s používaním rodov v slovenčine? Je slovenčina na to pripravená?
Zatiaľ čo v angličtine je to relatívne jednoduché, v slovenčine to nie je úplne reálne. Hoci máme stredný rod, ľudia sú zvyknutí na to, že máme ženy a mužov. Niečo medzi podľa nich neexistuje, a preto ani s onikaním nevedia úplne pracovať.
Prijali nebinárnosť tvoji priatelia a rodina?
Iný coming out som malo pred kamarátom, ktorý je gay, iný zas pred otcom, ktorý pozná jedine slová buzerant, teplý, homosexuál a lesba. Rodine sa snažím vysvetľovať pojmy, niektorí to akceptujú, iní nie.
Prednedávnom sme mali rozhovor s trans ženou Charlotte, ktorá otvorene prehovorila o tom, že už v detstve čelila šikane. Ako je to v prípade nebinárnych ľudí?
Aj ja som sa stretávalo so šikanou v detstve, no nie až v takom rozsahu ako Charlotte. Najmä dievčatá komentovali môj vzhľad, nepáčili sa im moje vlasy. Hovorili mi, že sa obliekam príliš chlapčensky, no keď som si dalo napríklad krátke šaty, doma mi povedali, že môžem ísť rovno na Krížnu.
Celým Slovenskom otriasol teroristický útok na Zámockej, pričom Juraj bol nebinárna osoba. Máš odvtedy väčší strach?
Hoci som chalanov nepoznalo osobne, teroristický útok sa ma veľmi dotkol. Pár dní predtým som išlo s kamarátmi po Zámockej ulici. Priznám sa, že nemám väčší strach z chodenia na prechádzky, skôr z toho, ako ľudia zareagujú, keď si prečítajú tento rozhovor.
Bolo si niekedy pred tragickým útokom v bare Tepláreň?
Dlho som sa tam chystalo, no vždy mi do toho niečo vbehlo. Naivne som si však myslelo, že toto miesto bude vždy domovom pre queer ľudí a jedného dňa tam pôjdem s priateľmi. Žiaľ, nestihlo som to.
Niektorí politici sa k útoku na Zámockej vyjadrili na sociálnej sieti, iní mlčali. Ako to vnímaš?
Či už sa vyjadrili, alebo nie, vždy sa nájdu ľudia, ktorí ich budú odsudzovať za ich konanie. Dôležité je uvedomiť si, že zo strany politikov sú to len slová. Niektorí si uvedomili silu svojich slov, iní nie. Myslím si však, že ich reči nebudú mať žiadny význam, pokiaľ neprídu s konkrétnym riešením.
Príjemne ma napríklad prekvapil Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra, keď zmenili definíciu slova láska. Prišli s konkrétnym činom. Najdôležitejšie je edukovať verejnosť.
V akom zmysle?
Chýba nám vzdelávanie ľudí k tolerancii. Na Slovensku nemáme ošetrenú sexuálnu výchovu. Politici sa snažia obmedziť debaty o LGBTQ, lebo chcú vyhovieť voličom. Tí zas zastávajú názor, že pokiaľ ich dieťa nevie o danej téme, je zaručené, že nebude LGBTQ.
Malo by sa podľa teba hovoriť o LGBTQ aj na školách?
Myslím si, že áno. Vyhli by sme sa tak stigmatizácii a strachu z nepoznaného. Queer deti by sa taktiež nebáli, že sú divné. Okrem toho by nemali jediné informácie z kostola, kde možno počúvajú, že homosexuáli pôjdu do pekla. Tak by to skutočne nemalo fungovať.
Tony vyštudovalo vysokú školu, a momentálne sa venuje písaniu, šitiu, umeniu a háčkovaniu. Počas pandémie sa začalo zaujímať o historické kostýmy a má sen – šiť svadobné šaty a oblečenie bez ohľadu na rod, najmä však pre ľudí, ktorí majú chronické zdravotné problémy.
