27 rokov pracuje v systéme.archív Slávky Hanuljakovej
StoryEditor

Anestéziologička: Boli časy, keď som o pol štvrtej ráno vracala od únavy. Vychovávame kvalitných lekárov pre zahraničie

Dominika Pacigová08.10.2022., 16:00h

Oslovili sme lekárov, ktorí sa rozhodli pridať k tým, ktorí podali hromadné výpovede.

Lajkuj Brainee.sk na

Hovoríme o tom, že potrebujeme mladých lekárov, no neponúkame im niečo, prečo by tu mali chcieť ostať. Problémom je najmä odchod atestovaných lekárov. Mnohí ľudia si pravdepodobne ani nevedia predstaviť, koľko práce je za tým, aby absolvent mohol samostatne pracovať, konštatujú anestéziologička Slávka Hanuljaková a sekundárny lekár Adam Žilík z Kliniky anestéziológie a intenzívnej medicíny.

Stretávame sa po vašej 24-hodinovej službe. Koľko hodín mesačne odpracujete v nemocnici?

Slávka: Mnohí ľudia si myslia, že sa striedame po dvanástich hodinách. Je nás však málo, myslím si, že v takýchto intervaloch by sme služby nedokázali pokryť. Sú pracoviská, kde majú lekári mesačne aj osem či deväť 24-hodinových služieb.

Adam: Iné je to však na centrálnom príjme, ktorý je nonstop vyťažený. Tam mám dve dvanásťhodinové služby, zvyčajne počas víkendov. Bolo to moje dobrovoľné rozhodnutie popri práci na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny, kde pôsobím ako sekundárny lekár.

Nie je to o platoch, sme ako ťažné kone a už naozaj nevládzeme – apelujú viacerí lekári, ktorých oslovili Hospodárske noviny v súvislosti s hromadnými výpoveďami. Zastávate podobný názor? 

S: Určite. Pacienti skutočne nevedia o tom, že keď sa dostanú na operačnú sálu o tretej ráno, je možné, že lekár pracuje už takmer dvadsať hodín. Sú lepšie a horšie dni, no spomínam si na časy, keď som o pol štvrtej ráno vracala od únavy. Pritom pacientom nielenže musíme, ale aj chceme poskytnúť potrebnú a kvalitnú zdravotnú starostlivosť.  

Čo vnímate ako najväčší problém slovenského zdravotníctva?

S: Odchod atestovaných lekárov. Verejnosť si pravdepodobne ani nevie predstaviť, koľko práce je za tým, aby absolvent mohol samostatne pracovať. 

Za 27 rokov, čo pracujem v systéme, mi rukami prešlo 25 až 30 mladých lekárov, pri ktorých sme očakávali, že na nich bude postavená práca, no rozhodli sa odísť buď do zahraničia, alebo na lepšie platené miesta. Okrem toho, keď sa študentov na lekárskej fakulte opýtam, koľkí chcú ostať na Slovensku, prihlási sa len niekoľko z nich. Je to pre mňa obrovská frustrácia. 

Mali sme však rozhovory s mladými lekármi, ktorí povedali, že nájsť si prácu po ukončení štúdia medicíny nie je na Slovensku úplne jednoduché. 

A: Problém nastáva v komunikácii absolventov s nemocnicami. Počas druhého semestra v šiestom ročníku som posielal maily so žiadosťou o prácu na personálne oddelenia nemocníc či vedúcim oddelení. Poslal som ich asi desať, no odpoveď mi prišla len z jedného pracoviska. Ostatní mi buď neodpovedali, alebo moju žiadosť zamietli. 

Toto bol z môjho pohľadu najväčší problém. Nevedel som, s kým by som sa mal spojiť, aby som dostal spätnú väzbu. Pritom aj zamietavé stanovisko je odpoveď, ktorá môže posunúť absolventa.

image

Influenceri hovoria, že kolagén je super, a pritom ani nevedia, kde je pečeň. Hovorí študentka medicíny a práva

V čom vidíte neduhy postgraduálneho vzdelávania? 

A: Absolvent lekárskej fakulty nie je lekár, ktorý môže riešiť všetky situácie. Všeobecné lekárstvo by som prirovnal k štúdiu na gymnáziu. Počas šiestich rokov sme absolvovali veľa predmetov, čo však neznamená, že sme hotoví lekári. Absolventi sa pomerne často stretávajú v pracovných kolektívoch s atestovanými kolegami, ktorí sú frustrovaní. Zvyčajne sú „hodení do vody“, a preto si veľmi vážim, keď nám venujú svoj drahocenný čas a klinické skúsenosti. 

S: Absolventi majú všeobecné teoretické znalosti z medicíny. My ich zasväcujeme do klinickej práce s pacientom. Krok po kroku získavajú nové znalosti, klinické skúsenosti, ale aj zručnosti. Niektorých musíme učiť pokore či etickému konaniu. Musíme vedieť odhadnúť, či budú vedieť včas volať o pomoc. 

Dá sa povedať, že absolventov si postupne vychovávame, a potom mi je veľmi ťažko, keď odchádzajú. Taktiež mi je ľúto, že ostatné štáty saturujeme kvalitnými lekármi.

Čo by sa podľa vás malo u nás zmeniť, aby si tí, ktorí pôsobia v zahraničí, povedali, že sa im oplatí vrátiť na Slovensko, prípadne aby vôbec neodchádzali?

A: Samozrejme, nemala by sa zanedbávať otázka platov, no napríklad len v porovnaní s Českom je rozdiel v benefitoch. Už počas štúdia na vysokej škole som mal spolužiakov, ktorým nemocnice dali náborový príspevok, zabezpečili im materskú školu pre deti. Ak išlo o menšie nemocnice, poskytli im aj ubytovanie. 

My hovoríme o tom, že potrebujeme mladých lekárov, no podľa môjho názoru im neponúkame niečo, prečo by tu mali chcieť ostať. 

S: Snažíme sa prilákať absolventov, no otázne je, čo urobia po piatich rokoch, keď budú atestovaní. Zvyčajne majú väčšiu motiváciu odísť, pretože nielen platový systém, ale ani podmienky nie sú optimálne nastavené.

Systémové chyby vedú k tomu, že nedokážeme včas poskytnúť operačné výkony, demotivujúce je aj pracovné prostredie. Nemôžeme lekárov nútiť, aby tu ostali pracovať, mali by sme ich skôr motivovať, aby tu chceli ostať. 

Eduard Heger v rozhovore pre Denník SME okrem iného povedal, že niektorí lekári majú už teraz vyšší plat ako premiér. Nespôsobujú takéto výroky ešte väčšiu frustráciu?

S: Výrok, že pracuje 300 hodín mesačne už dva a pol roka, nebol úplne šťastný. U nás je takéto tempo celoživotným nastavením. Čím nás bude menej, tým to bude horšie. Dôležité je uvedomiť si, že nemáme bežnú pracovnú dobu. 

A: Sme svedkami toho, ako jednotlivé vlády poukazujú na seba, čo kto neurobil. My od nich však nechceme, aby vynašli koleso. Potrebujeme len počuť jednoznačné riešenie a kroky ku zmene. Reformu, ktorej kontinuita nebude závislá od zmeny vládnucich strán. A taktiež potrebujeme vidieť svetlo na konci tunela. 

Vidíte ho? 

S: Výpovede nie sú o tom, že chceme odísť. Ak by sme chceli, už dávno by sme tak urobili. Pacientom však chceme dať takú zdravotnú starostlivosť, akú si zaslúžia. Nemôže to však byť zneužívané voči nám.

V poslednej dobe sa cítim ako novodobý vazal. Odňali nám právo štrajkovať, počas pandémie sme nemohli čerpať dovolenku ani dať výpoveď, boli sme hodení na pracoviská, ktoré sme si nevybrali. 

Napríklad z urológov sa počas covidu stali pneumológovia, a podobne. Medicína je pritom slobodné povolanie. Na druhej strane, zo strany štátu nepociťujem žiadne zadosťučinenie za tieto naše obmedzenia.

Zdravotníctvo ale vždy bude postavené na ľuďoch. Pri tomto trende odlivu personálu sa obávam, kto bude poskytovať zdravotnú starostlivosť našej generácii. 

Čo je potom vašou motiváciou neustále odovzdávať skúsenosti mladým lekárom? 

S: Predpokladám, že som tak nastavená. Absolventi sú ako moje deti. Mnohí ma už predbehli, rozbehli si kariéru v zahraničí, stali sa primármi. Mňa to veľmi teší, no zároveň mrzí, že Slovensko prichádza o takýchto lekárov.

image

Barbora má rakovinu mozgu: Pomáha mi meditácia. Ak by som na sebe nepracovala, už by som tu nebola

Obaja pracujete na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny. O anestéziológoch často kolujú skreslené predstavy, že len uspávajú pacientov. Aká je realita? 

S: Náš odbor je veľmi široký. Okrem toho, že podávame anestéziu pri operačných výkonoch, pôrodnú analgéziu, pracujeme aj na oddeleniach intenzívnej medicíny, kde sa staráme o kriticky chorých pacientov na umelej pľúcnej ventilácii, a poskytujeme resuscitačnú starostlivosť v celej nemocnici. 

Fungujeme naprieč celou nemocnicou a všetkými operačnými odbormi. Preto musíme mať rozsiahle vedomosti z rôznych odborov a vedieť zachrániť pacienta v rôznych situáciách.

Stáva sa, že v bufete stretneme pacienta, u ktorého sme bojovali o život, no on sa nám ani nepozdraví, pretože nás nepozná. 

Nezmenil sa ale počas pandémie do istej miery status anestéziológa?

S: To by ste sa mali opýtať laikov. Ľudia pravdepodobne cítia, že aj my sme dôležití. Sme tu však preto, aby sme pacientovi pomohli prežiť operačný výkon, nie preto, aby nás vnímali ako hrdinov. 

A: Mojím cieľom nikdy nebolo byť hrdinom na sále, som tam pre pacienta, pre jeho dobro. Taktiež pre to, aby som operatérom vytvoril také podmienky, aby sa im čo najľahšie pracovalo. 

Aké sú najčastejšie komplikácie počas operácií? 

S: Komplikácie sa môžu vyskytnúť jednak zo strany samotného výkonu, môžu byť aj anestéziologické. Pri predoperačnom vyšetrení sa snažíme zistiť rizikovosť pacienta vo vzťahu k operácii, a ak je to možné a je dostatok času, snažíme sa upraviť napríklad ich doterajšiu terapiu tak, aby sme znížili riziko. Zároveň sa rozhodujeme pre optimálny typ anestézie, podľa potreby rozširujeme perioperačný monitoring a zabezpečujeme adekvátnu pooperačnú starostlivosť. Týmto sa snažíme predísť komplikáciám. 

Ak sa predsa len vyskytnú, musíme byť pripravení ich okamžite riešiť. Mladý začínajúci lekár nemôže byť pri pacientovi, pri ktorom hrozí vysoké riziko. V takomto prípade je potrebný erudovaný anestéziológ.

A: Každý človek je jedinečný, pre všetkých sa snažíme urobiť anestéziu na mieru. Vyvíjame sa v čase, neustále sa učíme, aby sme nevyužívali 20-rokov zaužívané postupy. 

Pýtajú sa pacienti anestéziológov, či sa ešte preberú? 

S: Stáva sa to. Keď vám pacient povie, že vaše oči vidí možno ako posledné, je to náročné. 

Máte veľkú fyzickú aj psychickú záťaž, pri akých činnostiach dokážete vypnúť? 

S: Chodíme s manželom na bicykel, do divadla, čítam knihy o vesmíre, fyzike, evolučnej biológii, vždy sa niečo nájde. Často sa z práce cítim „presocializovaná“, a preto si užívam aj samotu napríklad pri práci v záhrade.

A: Všetky frustrácie a vypäté emócie sa snažím nechať v nemocnici. Neznamená to však, že nepracujem na svojom rozvoji. Mám rád kultúru a som fanúšikom architektúry. 

menuLevel = 2, menuRoute = notsorry/news, menuAlias = news, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
13. január 2023 19:35