Stojíme pred bytovkou na Rezedovej ulici v Bratislave. Nie sme tam však ani zďaleka sami. Pán s paňou sa rozprávajú o zážitkoch z predošlých dní, ďalšia pani čaká na taxík. Prihovorí sa nám a už z prvých viet je zjavné, že rada vtipkuje na svoj účet. Srší z nej pozitívna energia a sama tvrdí, že bez vtipov by to v tejto dobe pravdepodobne nešlo.
Kým čaká na meškajúci taxík, prezradí nám čo-to o sebe. „Začínala som ako prvá predávať NOTA BENE,“ prezrádza.
V tom už prichádza auto a pani nám želá krásne sviatky. Stretávame sa so Sandrou Pazman Tordovou z NOTA BENE a spolu vchádzame do bytovky. Ideme totiž za Mariánom Klimom, jedným z predajcov NOTA BENE, ktorý už štyri roky žije v mestskom nájomnom byte.
Do bytu vstupujeme vzhľadom na pandemickú situáciu v respirátoroch. Marián sedí v obývačke, z ktorej sa ozýva jeho hlas – „nezabudnite na chodbe zhasnúť“.
Skleróza multiplex a odchod do Bratislavy
Len čo nás zazrie, víta nás s úsmevom na tvári. Sedí na gauči, na balkóne má odložený invalidný vozík. Je veľmi pohostinný, no samozrejme, nebudeme pokúšať. Bezpečnosť je v čase pandémie na prvom mieste.
Usadíme sa, prehodíme pár viet a Marián začne rozprávať svoj príbeh. „Pred 32 rokmi som začal vidieť dvojmo. Keď som už nemohol ani šoférovať, išiel som k lekárovi. Po viacerých vyšetreniach som sa dozvedel, že mám sklerózu multiplex,“ objasňuje.
V tom čase pracoval v Česku, no počas liečby nebol schopný vstať do roboty, a preto musel ukončiť pracovný pomer. Následne sa rozviedol a prežíval ťažké obdobie, na ktoré nerád spomína.
Keď mu schválili polovičný invalidný dôchodok, sám tvrdí, že mal len jednu možnosť – ísť pracovať. „Bolo to 80 slovenských korún. Nemohol som ísť žobrať, to nie som ja,“ hovorí.
V televízii si všimol, ako jeden pán predáva NOTA BENE. „Povedal som si, keď môže on, prečo by som nemohol aj ja? Sadol som na vlak a išiel som do Bratislavy,“ spomína.
Prvé tri dni prežil na hlavnej stanici, následne sa jeho domovom stala ubytovňa. Žil tam štrnásť rokov. Spočiatku býval na zdieľanej izbe, kde boli aj šváby či ploštice, neskôr sa mu podarilo vybaviť si jednolôžkovú izbu, kde mal aspoň aké-také súkromie. Už v tom čase mal v dôsledku zdravotného stavu asistentku.
Pomoc, ale aj predsudky druhých
Pred 18 rokmi začal predávať NOTA BENE. Dodnes sa pozná najmä so staršou generáciou predajcov. Pri registrácii dostal preukaz, vybral si predajné miesto z tých, ktoré boli voľné, a dostal istý počet časopisov zadarmo. Ďalšie, ktoré predáva aj dnes za plnú sumu, si kupuje za polovičnú. Polovicu peňazí teda môže „investovať“ do časopisov, ktoré predáva, druhá polovica mu ostáva na každodenný život.
Predaj časopisu je vzhľadom na jeho zdravotný stav jeho jediným zamestnaním. Kedysi predával aj osem hodín denne, dnes mu to už zdravie nedovoľuje. „Som rád, keď vydržím hodinu až hodinu a pol denne,“ prezrádza.
Marián zmenil v priebehu rokov viacero predajných miest. Spomína, že pred niekoľkými rokmi predal na Zochovej ulici aj 350 časopisov mesačne, dnes je rád, keď sa mu počas mesiaca podarí predať dvadsať. „Ľudia sú uzatvorenejší,“ konštatuje.
Viacerí ľudia žijúci v Bratislave ho poznajú. Vďaka predaju sa stretol so známymi osobnosťami, rád spomína napríklad na stretnutie s herečkou Zuzanou Kronerovou. Keď predával na Zochovej, obľúbili si ho študenti VŠMÚ. Pred poliklinikou sa mu zas viacerí zdôverovali so zdravotnými problémami.
V priebehu rokov však narazil aj na nepríjemných ľudí. Spomína pritom na mladého chalana. „Sedel som na vozíku a zagánil na mňa – choď do roboty. Zamyslel som sa – čo on môže vedieť o robote? Pýtam sa ho, či si pamätá na to, ako sme robili v bani. Vyšlo z neho, že má pätnásť rokov. Opäť sa ho pýtam – prečo drístaš? Čo ty vieš o práci? Keď niečo dokážeš, potom môžeš hovoriť o robote,“ približuje Marián situáciu s tým, že niektorí okoloidúci boli majstri sveta aj v čase, keď si dali dve pivá.
Útulné bývanie
Život v Bratislave plynul rýchlo. Keďže sa Marián necítil v ubytovni úplne komfortne, rozhodol sa podať si žiadosť na magistrát o mestský nájomný byt. Po šiestich rokoch, keď už strácal nádej, zbadal svetlo na konci tunela. Dnes už štyri roky žije v mestskom nájomnom byte. „Človeku sa ide ľahšie predávať, keď sa má kde vyspať a umyť. Chodiť predávať z ulice nie je sranda,“ vysvetľuje.
Poloprázdna izba v mestskom nájomnom byte, kde Marián žije, sa postupne začala zapĺňať nábytkom. Prednedávnom bol so sociálnou pracovníčkou vyberať gauč. „Keby som nemal peniaze z NOTA BENE, nemal by som nič,“ tvrdí.
S niektorými ľuďmi, ktorých stretol pri predaji, vznikli priateľstvá, ktoré udržiava dodnes. Hovorí pritom o pani Dáške, ktorá mu spolu s manželom prišla prednedávnom zapojiť televízor. Zavtipkujeme, že takýchto technicky zdatných kamarátov by potreboval pravdepodobne každý.
Program Bývanie NOTA BENE pomáha
Sandra Pazman Tordová zo združenia Proti prúdu zároveň poukazuje na to, že Marián bol jedným z prvých, ktorí získali mestský nájomný byt. Keďže si podal oficiálnu žiadosť na magistrát, nezískal ho priamo cez program Bývanie NOTA BENE.
Ten rozbehli pred piatimi rokmi, pričom cieľom je ukončovanie bezdomovectva prostredníctvom štandardného, stabilného a udržateľného dostupného nájomného bývania s podporou psychologičky a sociálnych pracovníkov, ktorí vychádzajú z princípov Housing first. „Doposiaľ sme pomohli 25 ľuďom, 90 percent z nich si udržalo bývanie,“ poznamenáva.
Program sa delí na dve časti. Prvou je podpora v bývaní, kde spolupracujú so psychologičkou, sociálnymi pracovníkmi a zdravotníkmi. Druhú časť programu tvorí sociálna nájomná agentúra. „Tá sa stará o získavanie a sprostredkovanie bytov,“ ozrejmuje Sandra s tým, že buď ide o mestské nájomné byty, alebo byty súkromných majiteľov, ktorí sú ochotní prenajať ich za dostupnú sumu, ktorú si klienti dokážu zaplatiť.
Podľa jej slov je dôležité brať si príklad z iných krajín, ktoré tento problém riešia dlhodobo. „Na Slovensku máme krízu dostupného bývania. Dostať sa k bývaniu nie je len problémom ľudí bez domova, keďže komerčné nájmy sú veľmi vysoké. Ostatné krajiny sa snažia venovať obrovskú energiu tomu, aby sa zabezpečil dostatok cenovo dostupných nájomných bytov, ktoré buď stavajú mestá, štáty, alebo ich získavajú od majiteľov. Taktiež by u nás bolo potrebné zmeniť príspevok na bývanie, ktorý je ledva 60 eur. Výsledkom bude, že menej ľudí skončí na ulici a tí, ktorí už skončili, dostanú adekvátnu pomoc v súvislosti s bývaním,“ dodáva.
Pri bezbariérovosti sa len pousmeje
Tu opäť prehovorí Marián. Počas prvých rokov v mestskom nájomnom byte narazil na problémy. Chýbal tam bezbariérový prístup, čo ľuďom na vozíku sťažovalo život. Konečne sa ho však dočkali. Keď sa ho pýtame na bezbariérovosť na Slovensku, len sa pousmeje: „Nie je to zlé, je to katastrofa.“
Marián však pomoc druhých ľudí po zlých skúsenostiach odmieta. Bojí sa toho, že buď by ublížili sebe, alebo jemu. „Jeden pán mi chcel veľmi pomôcť, no vozíkom ma udrel do píšťaly. Myslel som si, že ju mám zlomenú. Ľudia často nevedia, ako na to,“ dopĺňa.
V Bratislave je spokojný, do Považskej Bystrice sa už nikdy nechce vrátiť. „Už tu musím len nejako dodýchať,“ uzatvára so smiechom.
Pomôcť môže každý
„Na to, aby sme ukončili bezdomovectvo ďalších ľudí, potrebujeme pomoc darcov. Pomôcť môže každý na www.pomahatjelahke.sk,“ uzavrela Sandra Pazman Tordová.
