Reportáž z Depaulu si môžeš pozrieť v priloženom videu.
Teplo domova nie je pre každého z nás samozrejmosťou. Sychravé jesenné noci postupne nahrádzajú mrazy a sneh. Práve zimné mesiace predstavujú pre ľudí bez domova jedno z najťažších období roka. Nezisková organizácia Depaul im však pomáha už viac ako pätnásť rokov.
Do Nocľahárne sv. Vincenta de Paul prichádzajú ľudia bez domova každý večer. Registrácia sa spúšťa o siedmej. Každý klient má pritom svoje registračné číslo, aby mohol ostať v anonymite. Prázdne postele sa postupne začínajú zapĺňať.
Často však ani netušíme, čo sa skrýva pod vráskami tých, s ktorými sa denne stretávame. Nielen na ulici. „Niektorí si myslia, že k nám chodia len ľudia bez domova. 60 až 70 percent klientov tvoria tí neviditeľní, teda takí, o ktorých by ste si nemysleli, že sú na ulici a sú nútení využiť naše služby,“ prezrádza pre Brainee sociálna pracovníčka Depaulu Nikoleta Schillová.
To je aj prípad jedného z klientov Útulku sv. Vincenta de Paul. Sociálna kríza, nezhody v rodine, a následný rozvod ho pred niekoľkými rokmi priviedli na ulicu. Domov sa už nechcel vrátiť, pomaly si začal zvykať na život, aký vedú bezdomovci.
Po rozvode sa uchýlil k alkoholu a sám tvrdí, že každým dňom sa jeho závislosť od alkoholu stupňovala. „Snažil som sa zapiť trápenie. V takomto stave som buď zaspal, alebo vypustil výčitky svedomia. Vždy som však pil len víno. Začalo to pol litrom, pokračovalo litrom a skončilo to ránom, keď som sa nevedel ani postaviť,“ spomína pán Kováč, ktorý chcel svoje krstné meno nechať v anonymite.
Omrzliny na nohách a problémy s chodením
Do Depaulu sa prvýkrát dostal v roku 2020. Zotrval tam štyri mesiace, no následne odišiel spolu s kamarátom za prácou. Pán Kováč však nestíhal a opäť sa ocitol na ulici. V noci vyhľadával opustené budovy, s ostatnými ľuďmi bez domova spal aj v stane.
Keď sa však schyľovalo k zime, spravili sa mu omrzliny druhého stupňa na nohách. Najprv sa dostal do nemocnice, následne ho previezli do Útulku sv. Vincenta de Paul. Práve tam pomáhajú ľuďom bez domova v ťažkom zdravotnom stave. Klient má problémy s chodením, život mu znepríjemňuje aj poúrazová epilepsia.
Už štvrtý mesiac však abstinuje. „Zistil som, že sa dá žiť bez alkoholu. Zdravotné problémy ma už ale nepustia robiť to, čo by som chcel,“ hovorí s tým, že aj napriek tomu si hľadá prácu a rád by sa zamestnal.
Záujem o služby narastá
Pomoc klientom pri vybavovaní zamestnania či ubytovania poskytujú sociálni pracovníci. Klienti sa podľa slov Schillovej pomerne často stretávajú s predsudkami, a preto im radia, aby hneď neprezradili, že prichádzajú z nocľahárne. Precvičujú s nimi takzvané role play, teda pripravujú ich na pohovor.
Okrem toho sú tu pre nich pri vybavovaní dokladov, návštevy lekárov či úradov. Niektorých príbeh má šťastný koniec, u ďalších ešte stále pokračuje. „Bohužiaľ, máme aj takých klientov, ktorí sú tu od začiatku, približne desať až pätnásť rokov, ale aj takých, ktorí sem prídu na deň, týždeň či mesiac,“ konštatuje sociálna pracovníčka.
Záujem o nocľah, ale aj stravu, hygienu, šatstvo či sociálne poradenstvo narastá. Od začiatku pandémie do konca minulého roka poskytli v Depaule až o 2312 nocľahov viac ako v rokoch 2018 a 2019.
Nocľaháreň je dostupná všetkým
Priestory nocľahárne zívajú počas dňa prázdnotou. Stretnete tam len pracovníkov, dívate sa na prázdne lôžka, sprchy či fotografie, z ktorých naskakuje husia koža. Pohľad na šatník plný oblečenia vám dvíha kútiky úst, pretože si uvedomujete, že dobrí ľudia stále existujú.
Klienti opúšťajú priestory nocľahárne, ktorá má kapacitu 200, v zime 220 lôžok, o siedmej ráno. Nocľaháreň denne otvára dvere každému občanovi nad 18 rokov, ktorý nemá kde spať. „Pred pätnástimi rokmi zamrzlo na ulici 20 až 25 ľudí. Nízkoprahová nocľaháreň neexistovala, kapacity boli obmedzené a naši zakladatelia chceli, aby služba bola dostupná každému,“ objasňuje Nikoleta Schillová.
Nocľaháreň je rozdelená na dve časti – novú a starú. Každá z nich má svoje postele, sprchy, jedáleň či fajčiarsku zónu. O tom, do ktorej časti pustia klientov, rozhoduje požitie alkoholu či omamných látok. „Aj personálu, aj vedeniu je tých ľudí ľúto. Je to predsa len človek, nie zviera. Uznávam im to, aj ja som bol v takejto situácii,“ poznamenáva pán Kováč.
Tí, ktorí chcú ísť do novej časti, musia podstúpiť dychovú skúšku. Pracovníci Depaulu im pri vstupe do nocľahárne kontrolujú batohy, či v nich nemajú napríklad nôž a taktiež im merajú teplotu. Klienti následne dostanú vrece, kde sa z hygienických dôvodov nachádza len deka a plachta. Následne si môžu obsadiť posteľ, o pol deviatej dostávajú teplú večeru.
Jedinou podmienkou nocľahárne je, že klienti už v jej priestoroch nesmú konzumovať alkohol ani omamné látky, a taktiež nesmú ohrozovať seba, zamestnancov či iných klientov. Tomu sa však niekedy nedá vyhnúť.
Sociálna pracovníčka spomína na momenty, keď museli volať políciu. Hoci ona sa o svoj život nikdy nebála, jej kolegovia sa už do takýchto situácií dostali. „Rolu tu hrá aj povaha klienta, požitie alkoholu či omamných látok. Raz sa stalo, že skoro napadli zamestnanca, no treba pochopiť aj klientov. Sú vystresovaní, že musia byť na ulici,“ vysvetľuje a dodáva, že klienti si svoje činy väčšinou na druhý deň uvedomia, dostanú zákaz a po jeho uplynutí sa môžu opäť vrátiť do nocľahárne.
Stretol sa s predsudkami, ale aj pomocou
Negatívny vplyv na ľudí bez domova má aj aktuálna pandemická situácia. Podľa slov sociálnej pracovníčky je dôležitá najmä prevencia. Poukazuje pritom na to, že v zahraničí sú ľudia monitorovaní a štát nedopustí, aby sa dostali do extrémnych dlhov, ako je to na Slovensku. „Všímam si negatívny dopad situácie aj na duševné zdravie mladých ľudí, naši klienti sú okrem toho označkovaní. Na ulici sa však môže ocitnúť ktokoľvek,“ uvádza.
Ľudia bez domova sa pritom neraz stretávajú s tým, že druhí na nich pozerajú cez prsty. „Sú ľudia, ktorí vami opovrhujú. Stalo sa mi, že som dostal bitku za to, že som bezdomovec. Potichu som sedel na lavičke, nič som nehovoril, no išli opití z diskotéky. Bolo to konkrétne v centre Bratislavy. Rozkopali ma. Keď ma doviezla sanitka, mysleli si, že som spadol zo siedmeho poschodia,“ spomína klient Útulku sv. Vincenta de Paul.
Pán Kováč sa však v priebehu rokov na ulici stretol aj s pomocou. „Sedel som, lebo som nevládal chodiť. Jedna pani sa ma opýtala, či nie som hladný. Poprosil som ju, či by mi nabrala vodu. Okrem toho mi však doniesla aj jedlo a dala mi päť eur,“ dopĺňa.
Je potrebné pozerať na potreby človeka
Pokiaľ neviete, či ľuďom bez domova dávať peniaze, alebo kúpiť radšej jedlo, sociálna pracovníčka si myslí, že je potrebné pozerať na potreby človeka. „Ak si pýta jedlo, pravdepodobne je hladný, ak si pýta peniaze, pravdepodobne má inú potrebu. Je to len na vás, keď máte euro navyše, ako sa rozhodnete,“ tvrdí.
Mottom neziskovej organizácie je Ulica nie je domov. Jej víziou je v konečnom dôsledku spoločnosť, kde každý má svoje miesto, ktoré môže nazývať domovom. „Čo sa týka personálu – od služby až po vedúcu, sú mi ako rodina. Okrem matky nemám nikoho, veľmi si ich vážim a pomohli mi. Nebyť ich, už tu asi nie som,“ uzatvára klient Depaulu.
Služby a zariadenia Depaulu
Nocľaháreň a Útulok sv. Vincenta de Paul však nie sú jediným zariadením a službou. Súčasťou Depaulu je aj Útulok a ZOS sv. Lujzy de Marillac, terénna práca bl. Rozálie Rendu, ošetrovňa sv. Alžbety a integračný projekt, ktorý sa zameriava na tému dostupnosti bývania.
