Keď stretne Kim Pasche medveďa hlboko v lese, nezuteká. Nehádže sa na zem a nehrá mŕtveho. Začne sa nahlas rozprávať so zvieraťom, rovnako ako s človekom. „Hovorím mu: 'Ahoj, kamarát, rád by som prešiel.“ Zvuk môjho hlasu ho fascinuje. Neznie ako nič, čo by poznal, a tak ma nechá na pokoji. Ak čelím mrzutému grizlymu, ustúpim, aby nadobudol dojem, že toto územie vlastní,“ hovorí.
Osem mesiacov v roku v divočine
Pasche, ktorý je súčasťou dokumentu Yukon, the wild quest, nie je žiaden samotár. Vo Švajčiarsku má dlhoročnú partnerku, čoskoro bude otcom a svoje schopnosti „lovca- zberača“ odovzdáva záujemcom po celej Európe na pravidelných stážach o živote v divočine. Pracuje tiež ako „experimentálny archeológ“ pre múzeá v západnom Švajčiarsku.
Osem mesiacov v roku totiž tento 30-ročný Švajčiaržije v kanadských lesoch medzi severozápadom a územiami Yukonu. Pasche má dlhé vlasy po plecia spletené do vrkočov. Vo Švajčiarsku chodí v rifliach a teniskách. Keď je späť v lese nosí oblečenie z koží zvierat, ktoré uloví. Jedáva bobule, rastliny a zvieratá, ktoré loví lukom a šípmi, ktoré si sám vyrobil. Rozrezáva telá ulovených zvierat, opaľuje kože a šije si vlastné oblečenie kostenou ihlou. „Takmer som dosiahol svoj cieľ: ísť do lesa nahý a žiť tam v úplnej izolácii,“ hovorí.
Neuniká pred civilizáciou
Keď sa švajčiarsky rodák Kim Pasche opäť vydáva do divočiny Kanady, zdôrazňuje, že to nie je jeho únik z civilizácie. V divočine môže z najväčšej možnej vzdialenosti pozorovať civilizáciu a moderný svet. Tu sa zamýšľa nad dôležitými otázkami: vydrží naša kultúra? Má zmysel spôsob, akým žijeme? Ohromujúca krajina na ďalekom severozápade Kanady mu dáva potrebnú slobodu: vysoké hory, množstvo lesov, rozsiahle jazerá a rieky.
Pasche sa charakterizuje ako „experimentálny archeológ“ kráčajúci v stopách domorodých obyvateľov. Svojim životným štýlom sa snaží vrátiť v čase tak ďaleko, ako je to len možné, až kým nedosiahne éru posledných lovcov - zberačov. Je to životný štýl, ktorý obyvatelia Západu opustili asi pred 10 000 rokmi, počas mezolitu po dobe ľadovej, keď sa populácia začala usadzovať na jednom mieste a pestovať obživu. To je bod, kedy sa ľudstvo rozhodlo „transformovať svoje prostredie namiesto toho, aby sa mu prispôsobovalo,“ ako hovorí Pasche.
Najprv chcel byť učiteľom, potom garbiarom
„Vždy bolo pre mňa dôležité byť vonku,“ hovorí v dokumente. Už ako dieťa vyrastajúce vo švajčiarskom meste Moudon, ktoré je dodnes jeho útočiskom, vôbec nechápal, prečo dospelí zatvárajú deti na osem hodín denne do (školského) domu. Ďaleko od akejkoľvek reality, vo veku, kde je potrebný pohyb. „Hneď ako som dostal príležitosť, vošiel som do lesa a postavil som si chatrče. Vždy bolo pre mňa dôležité byť vonku.“ Tvrdí, že chcel pochopiť, odkiaľ predmety pochádzajú.
Počas stredoškolských rokov sa chcel stať špeciálnym učiteľom, ale čoskoro ho začali nudiť „teórie“. Rozhodol sa teda venovať sa kožiarskej výrobe a zaobstaral si kopu vyčinených koží, ktoré uložil na povalu svojho starého otca. Jeho plány doslova vyhasli, keď dom zničil požiar.
Jeho fascinácia starovekými technikami ho priviedla do Gletterens vo švajčiarskom okrese Broye, kde archeológovia obnovili neolitickú dedinu pri jazere. Najali si ho ako sprievodcu, aby návštevníkom a turistom ukázal, ako sa vyrezávajú hroty šípov a ako sazapaľujú oheň len z dvoch kusov dreva. Krôčik po krôčiku Pasche dosahoval hranice tejto skúsenosti. „Snažíte sa porozumieť ľudskému spôsobom života napodobňovaním techník, no nedokážete pochopiť, ako vidia svet. Chcel som zo dňa na deň zažiť životné podmienky pôvodných obyvateľov.“
Divoké rieky
Prvýkrát sa do kanadskej divočiny vybral, keď mal 22. Tvrdí, že v kanadských lesoch je ešte väčšie nebezpečenstvo ako sú medvede - rieky. Keď sa ľad v lete roztopí, ich prúd je veľmi prudký. Podcenenie ničivej sily vody môže byť fatálne. Stalo sa to Christopherovi McCandlessovi, hrdinovi filmu podľa skutočnej udalosti Into the Wild, keď uviazol hlboko na Aljaške obklopený riekou a horami.
Pasche nemá rád, keď ho porovnávajú s americkým idealistom, ktorý hľadal odpovede na existenčné otázky a napokon zomrel sám od vyčerpania a hladu. Hovorí, že lovci vidia do lesa prichádzať čoraz viac úzkostlivých obyvateľov miest, ktorí sú presvedčení, že vo voľnej prírode nájdu zmysel svojho života. „Vo všeobecnosti to dobre nefunguje,“ hovorí Pasche. „Ak ich nedonútime odísť, skončí to rovnako ako vo filme."
Veci nie sú dobré ani zlé
Keď je Pasche v divočine, rozmýšľa inak. „Snažíme sa nájsť zmysel toho, čo sa deje. Myslíme si, že príroda je proti nám. V lese som sa naučil, že veci nie sú ani dobré, ani zlé; proste sú." Pamätá si, že keď mal 10 rokov, kúpil si za vlastné peniaze svoju prvú knihu: The Wildlife Guide. Teraz píše svoju vlastnú používateľskú príručku — knihu, v ktorej popisuje techniky zapaľovania ohňa, výroby lán a lepidiel z rastlín a výrobu lukov a šípov.
,,Často mi hovoria, že je hlúpe vydať sa do prírody bez akýchkoľvek komunikačných prostriedkov. Myslím si, že nie je,“ hovorí Pasche: „Z môjho pohľadu je civilizácia, ktorá si chce všetko poistiť, nedbalá. Jediným nebezpečenstvom som ja: moja nevedomosť, keď si myslím, že niečo viem."
„Dokážem rok dobre žiť v prírode so všetkými technikami a zručnosťami – a aj tak by som nič nedokázal,“ je si istý Kim Pasche. Pretože: „Človek sám v prírode nežije – iba prežíva“.
Toto je pravdepodobne revolučná realizácia jeho koncepcie života: objavil, čo tvorí skutočnú hodnotu ľudských bytostí: je to organizácia, kultúra. A je to bohatstvo, hojnosť a vzájomné sociálne zdieľanie. Len kvôli tomuto uvedomeniu sa všetky mesiace v divočine vyplatili.
