Prvý stand-up mal na vysokej škole, jeho život bol už vtedy poznačený členstvom v sekte. Ako vyzeralo jeho detstvo? Čo mu rodičia zakazovali a kedy sa rozhodol zo sekty odísť?
Dano, pochádzaš so silno náboženskej rodiny, opísal by si mi toto obdobie? Aké si mal detstvo?
Nepovedal by som, že silno, ale z extrémne náboženskej rodiny. Náboženstvo, to bola v podstate jediná vec, ktorá bola v mojom detstve dôležitá. Najmä pre mojich rodičov. Každý deň som musel čítať z biblie, modliť sa takmer celý deň, navyše sme mali zo sekty Modrý kríž rozpis, koľko toho musíme za celý deň stihnúť. Všetko sa teda točilo okolo toho.
Ako si to ty vtedy vnímal?
Ono to celé malo taký postupný vývoj. Moji rodičia vstúpili do sekty, keď som mal štyri alebo päť rokov. Vtedy som to samozrejme ešte nevnímal ako niečo zlé, proste som ako dieťa poslúchal. Čím som bol starší, tak som si začal všímať, že to nie je úplne normálne. To čo nás vychovávatelia v sekte učili a kázali, bolo často na kilometre vzdialené od pravdy. Napríklad veľmi uznávali fyzické tresty, mali za to, že deti sa musia biť. Keď som raz bol u spolužiaka, ktorého rodičia nebili, tak som to nechápal. Bol to super chalan, mal koníčky a rozumeli sme si. Podľa sekty by mal byť zlý, pretože ho rodičia nebili. Postupne mi to celé začalo nedávať zmysel. Čo sa týka viery, tak tú som nemal, ja som len počúval príkazy rodičov a vychovávateľov.
Za čo si dostával bitku od rodičov?
Samozrejme, keď som urobil niečo zlé, vtedy som dostal. To ale nie je nič výnimočné. Horšie to bolo s tým náboženstvom. Pamätám si, keď som dostal peniaze od starých rodičov a za ne som si kúpil lego, ktoré som si potom doma musel schovať. Moji rodičia našli doma kúsok z toho lega, zistili, že to mám doma schované a dostal som bitku. Vysvetlili mi to tak, že v tej stavebnici bol poklad, a teda mohlo by ma to ťahať na zlé chodníčky. Oni mali pravidlá, ktoré sa nesmeli prekračovať. Ja som nebol s nimi stotožnený, nemal som pocit, že niekomu ubližujem tým, že chcem mať doma obľúbenú hračku. Rodičia ovplyvnení sektou to ale videli inak.
Čo je to vlastne za sektu, spomínal si v úvode Modrý kríž?
Áno. Oni v podstate neuznávajú katolícku cirkev. Zároveň veria, že svet okolo nich je v rukách diabla. Všetko, čo na svete je, čo sa deje okolo tej cirkvi, má na svedomí diabol. Hudba, hračky, filmy a tak ďalej.
Ako a kde získavajú nových členov?
Názov Modrý kríž je vlastne tak trochu zákerne prebratý od abstinenčného spolu, ktorý vznikol niekedy veľmi dávno. Terajšia sekta s tým starým spolkom nemá nič spoločné ale tvária sa, že sú ich pokračovatelia. Hľadajú teda vo vodách, kde ľudia bojujú s problémami s alkoholom, drogami, majú problémy v živote – nefungujúce vzťahy, rodina, práca a tak podobne. Vždy to je človek, ktorý má nejaký problém. Takým ľuďom potom prejavujú enormný záujem, aby sa cítili dôležití v tej sekte. Takýmto nejakým spôsobom získavajú nových členov.
Vráťme sa ešte k tvojmu detstvu, ako to u vás doma vyzeralo?
Od určitého momentu sme napríklad nemali televízor. Ani hudbu som nemohol počúvať. Spolužiak mi raz dal kazetu Beatles, doma som si ju schoval a keď rodičia odišli, tajne som si ju púšťal. Keď sa mi niečo páčilo, bol to zvyčajne problém. Rodičia mi to zakazovali a brali to ako prekážku v mojom živote. Pre nich bol akýkoľvek pôžitok nástroj diabla.
Kedy prišlo také uvedomenie si skončiť s tou sektou, odísť odtiaľ?
Ja som bol v tínedžerskom veku dosť veľký rebel, lebo to mám v povahe. Potrebujem si proste povedať svoje. Stačilo, aby som povedal jedno, dve správne slová a všetci rovesníci boli na mojej strane. Často som oponoval vychovávateľom v sekte. Samozrejme hnevali sa na mňa, niekoľkokrát ma kvôli tomu aj fyzicky napadli. Pred ostatnými potom hovorili, že zo mňa hovorí satan. Preto vlastne boli proti mne a bolo pre nich úplne v poriadku na mňa útočiť. Je šialené, že hlásajú nejaké morálne hodnoty a pritom sa tým neriadia. Moji rodičia nepovedali vetu, v ktorej by nebolo klamstvo. Čo sa ale stalo neskôr.
Rozvinula sa u mňa obsesívno kompulzívna porucha. Nedokázal som ísť ani do obchodu, lebo stále som sa musel pre niečo vracať. Antidepresíva budem musieť brať do konca života. Psychiater, ktorého teraz navštevujem mi povedal, že za to sa môžem poďakovať vlastným rodičom. Žiaľ členstvo v sekte ma ovplyvnilo a poznačilo na celý život. Na druhej strane radšej byť poznačený, ako tam zostať aj naďalej. Dokonca aj moji mladší súrodenci vystúpili zo sekty a tiež si ponesú z toho obdobia traumy celý život. Človeka to ovplyvní tak, že je to úplne devastačné na psychiku. Rodičia sú stále členmi ale oni nekontaktujú mňa a ja nekontaktujem ich.
Dá sekta opustiť zo dňa na deň?
Keď som tam ešte bol, tak ak chcel niekto odísť, vychovávateľ s úsmevom na tvári poznamenal: nech len idú. Hovorili nám príklady, že keď niekto odišiel, tak skončil na psychiatrii, je narkoman, zomrel. Proste nám povedali, že človek má len dve možnosti. Buď zistí, aký je svet zlý alebo skončí zle, nie je iná možnosť. Najviac dokázali manipulovať ľudí strachom.
Ako vyzeral tvoj život po opustení sekty?
Veľmi som sa tešil na obdobie, keď budem svojprávny a nebudem tam musieť chodiť, teda po 18-tke. Nejaký časom som ešte býval s rodičmi. Neverili mi, to čo bavilo mňa, oni považovali za neprípustné. Nakoniec sa mi podarilo dostať na vysokú školu, a tak som z domu odišiel. Hrozne ma bavili všetky kreatívne veci. Išiel som veľmi smerom umenia, načítal som veľa kníh, napočúval som veľa hudby, videl som všetky filmy. Žil som na byte s ďalšími študentmi, bolo to fantastické obdobie. Počas štúdia vlastne vzniklo aj to, že som začal vystupovať pred ľuďmi. Navštevoval som improvizačnú ligu. Vtedy ľudia začali vnímať stand-up. Na Slovensku to len začínalo, nemalo to ale žiadnu úroveň. Začal som vystupovať v klube a rozvíjať sa v tomto. Keď som vystupoval, vždy som mal úspech. A takto to išlo ďalej a ďalej a dnes som súčasťou Silných rečí. Dnes veľa čítam a veľa námetov mám práve z literatúry, väčšinou z histórie ale aj z biblických tém. Tá tvorba je pre mňa dnes to najdôležitejšie. Baví ma to a chcem to robiť aj naďalej.
