LGBTI+ aktivistka pre Brainee porozprávala o tom, ako sa jej v detstve snívalo o tom, ako sa budí ako dievča, ale aj o tom, ako ju člen rodiny - kňaz - nahováral na rozvod s manželkou a navrhoval, aby si vzala muža. Aby mohla ďalej žiť stereotypný život v "pravom" manželstve.
Na rozhovore sme sa dohadovali pomerne dlho, si akčná, zaneprázdnená žena, čo ťa momentálne najviac zamestnáva?
Teraz som to chvalabohu trocha upokojilo, ale tých aktivít bolo strašne veľa, najmä od teroristického útoku v Teplárni. Venujem sa teda aktivizmu, takže sme pracovali na veľa rôznych kampaniach. Navyše som zamestnaná a ešte vediem aj PRIDE skupinu v rámci firmy. Je toho celkom dosť.
Chystáš sa na PRIDE v Bratislave?
Áno, určite.
Čo by si odkázala organizátorovi paralelných podujatí, ako napríklad Aliancia za rodinu a podobne?
Nech idú s nami na dúhový pochod. Naozaj, nech sa prídu pozrieť ako to vlastne na slovenských pochodoch vyzerá, keďže v každej krajine je to iné. Na internete sa totiž často zdieľajú fotky a pritom to často nie sú ani z našej krajiny.
Aký stereotyp podľa teba o transrodových ľuďoch stále koluje v našej spoločnosti?
Nielen stereotypov, ale aj veľa dezinformácií. Čo sa týka stereotypu, tak je to asi o tom, že aké postavenie má v spoločnosti muž a aké má žena. Ide vlastne o to, že muž alebo žena po tranzícii by mal zaujať tú druhú rolu, čo už prakticky nie je možné z biologického hľadiska. V našej spoločnosti sa berie muž ako ten, kto musí stavať dom alebo sekať drevo a naopak žena je tá, ktorá behá okolo domácnosti. Ale doba sa mení. Už aj teraz vidíme, že dnešná mládež tieto stereotypy nežije a ani ich nechce.
Martina ako na tvoju tranzíciu reagovala rodina, lebo viem, že máš v rodine aj kňazov.
Nie všetci to vnímajú s pochopením. Najmä jeden z kňazov, ktorého mám v rodine s tým doteraz nie je stotožnený. Dostávala som od neho dosť nevhodné návrhy typu, že sa mám rozviesť a nájsť si muža, aby som vlastne pokračovala zasa vo vzťahu muž a žena a žila ten kresťanský stereotyp ďalej. Hovoril mi, že ak sa cítim ako žena, mám si nájsť chlapa. Spoločnosť je navyše dosť negatívne nastavená voči nám. Ja sa napríklad snažím svoje deti neukazovať verejnosti, aby nemuseli znášať nejaké narážky a posmešky. Snažím sa ich chrániť. Niektorí členovia rodiny mi hovorili, že ich ochránim, ak sa od nich vzdialim. Toto mi prišlo dosť nevhodné.
Vrátim sa ešte k tvojej rodine. Máš fungujúci vzťah a dve deti.
Áno, mám dve deti a manželku. Fungujeme ako normálna rodina. Dve deti, kocúr, dom. Potýkame sa s rovnakými problémami s deťmi ako ostatní.
Už aj v úvode som načrtol, že nežiješ na Slovensku. Máš rakúske občianstvo, prečo?
Pre Slováka to nie je až taký veľký benefit, tam išlo skôr o iné veci. Hlavnú rolu vo mne zohrala skutočnosť, že Slovensko mi viacero vecí neumožňovalo. Napríklad manželstvo dvoch rovnakých pohlaví, tým pádom by som nemohla podstúpiť tranzíciu. Tiež by ma nemuseli pustiť za svojimi deťmi do nemocnice. Problémy boli aj s rodnými listami detí, bála som sa, že ma odtiaľ vyškrtnú, lebo budem mať nové meno. Hrozilo, že by som stratila rodičovský status. Ďalšia vec je to, že u nás je málo medicínskej podpory v tejto oblasti. Na Slovensku ma dokonca chceli vykastrovať. Toto všetko ma presvedčilo zmeniť si občianstvo. Samozrejme, bolo mi to ľúto, mám rada túto krajinu, narodila som sa tu, ale nedalo sa inak, ak som chcela žiť normálny život.
Kedy si pocítila túžbu k zmene?
Také prvé pocity prišli okolo šiesteho až siedmeho roku života. Vtedy som ale nevedela, že existuje aj niekto ďalší, kto sa cíti podobne ako ja. Mala som pocit že som v tom úplne sama. Dokonca som si predstavovala, že sa chcem zobudiť ako dievča, aj sa mi o tom snívalo. Stále som videla vzor vo svojej mame, alebo v iných ženských postavách. Nevedela som ale ako to vlastne zaradiť, časom som sa s tým vyrovnala. Keď som mala 16 rokov a dostala som do ruky počítač, vtedy som zistila, že sú aj iní ľudia, čo riešia podobné otázky. Vystrašilo ma to.
Čítala som veľa negatívnych príbehov, ľudia tam opisovali, čo sa im stalo, keď prechádzali tranzíciou a aj po nej, ako sa im zmenil život a ako na nich reagovalo okolie. To sú hrozné veci, ktoré človeka vystrašia. Nevieš čo bude, možno sa budeš musieť zbaliť a niekam odísť. Strach bol teda asi na mieste. Ja som to spracovávala dosť dlho, až nakoniec som to v 30tke nevydržala, nevedela som to ďalej potláčať. Mala som vtedy manželku a dve deti a stále tie pocity neodchádzali, klamala som všetkých okolo seba. Po konzultácií s psychológmi som sa rozhodla ísť do toho procesu a žiť šťastne.
Počas zmeny, teda počas tranzície prichádza k hormonálnym zmenám. Ľudia o tom veľa nevedia, a potom vzniká veľa dezinformácií. Ako to prebiehalo?
Je to individuálne, každé telo reaguje inak. Hlavne ide o to, že pôvodné hormóny sa odstavia. U mňa to bol teda testosterón. Potom sa nasadí ten druhý hormón. Estrogén. Nastávajú potom zmeny napríklad v náraste pŕs, zmena pokožky, chlpy zbelejú a tak podobne. Čo sa týka brady, tam to nemá žiadny vplyv. Bradu som si odstránila pomocou laseru. Ide aj o zmenu správania. Na mňa to malo ten vplyv, že som pokojnejšia, môže za to asi úbytok testosterónu. Dôležitá je aj podpora od psychoterapeutov, ktorú som mala dostatočnú. Pripravujú ťa na zmenu v tvojom blízkom okolí – rodina, kolegovia, kamaráti, susedia a podobne.
Aké boli reakcie tvojho blízkeho okolia po tranzícii?
Veľmi rôzne. Čím mi bola osoba vzdialenejšia, tým to bolo lepšie. Mala som strach ako to zoberú kolegovia, tí s tým ale nemali žiaden problém. Nebadala som v práci žiaden rozdiel. Čo sa týka priateľov, ako ktorí, asi polovica prestala so mnou komunikovať. Na druhej strane som ale získala kopu nových priateľov. Horšie to bolo s blízkou rodinou. To boli oveľa ťažšie rozhovory. Tí ľudia ťa ale poznajú 30 rokov, potrebujú to spracovať. To chceš čas, aj niekoľko rokov. Moja mama sa napríklad nevyjadruje v dedine o tom ako žijem a podobne. U manželky to tiež trvalo, v podstate sme si tým prechádzali asi 5 rokov. Museli sme si nájsť spoločnú cestu. Našťastie je v tomto veľmi otvorená, dala mi tú slobodu a ja jej za to veľmi ďakujem.
