V roku 2015 utiekli spolu s rodinou z Iraku. Prišli na Slovensko, pričom Rita Khaleel Majeed Kaka študuje prekladateľstvo. Okrem toho doučuje arabský jazyk a venuje sa dobrovoľníckym aktivitám. Vo videorozhovore prehovorila o ťažkých začiatkoch na Slovensku, o utečencoch, randení v Iraku, ale aj o stereotypných názoroch.
Cítili sa ako väzni
Prvé tri mesiace na Slovensku strávili v utečeneckom tábore v Humennom. „Platili tam určité pravidlá, tábor sme nemohli hocikedy opustiť. Boli sme akoby väzni,“ spomína Rita.
V priebehu rokov sa stretla s rôznymi stereotypnými názormi. „Niektorí si myslia, že sme teroristi a máme pri sebe bomby. Snažím sa z toho urobiť si srandu, život ide ďalej,“ objasňuje.
Muži chcú pomôcť
Rita taktiež približuje rozdiely v randení. Tvrdí, že ľudia môžu v Iraku spolu chodiť, no nemôžu sa ukazovať na verejnosti. Taktiež poukazuje na to, že Iračania sú nápomocní. „Keď vidia, že žena nesie niečo ťažké, hneď idú za ňou, snažia sa jej pomôcť. S tým som sa na Slovensku nestretla,“ dodáva.
Viac sa dozvieš v priloženom videorozhovore, rozhovor si môžeš prečítať nižšie.
U nás sú muži viac nápomocní. Na Slovensku som sa s tým nestretla, hovorí Rita z Iraku
V roku 2015 utiekli spolu s rodinou z Iraku. Prišli na Slovensko, kde Rita Khaleel Majeed Kaka študuje prekladateľstvo. Okrem toho doučuje arabský jazyk a venuje sa dobrovoľníckym aktivitám. V priebehu rokov sa stretla s rôznymi stereotypnými názormi.
„Ľudia si väčšinou myslia, že sme teroristi a máme pri sebe bomby. Niekedy si z toho robím žarty, že som ich zabudla doma. Snažím sa to odľahčiť,“ hovorí pre brainee.hnonline.sk Rita Khaleel Majeed Kaka.
Našla si na Slovensku druhý domov, si tu šťastná?
Keď utečenec alebo imigrant opustí svoju krajinu, nevie, kam patrí. Domov je však pre mňa miesto, kde je rodina. Keď ju tu mám, môžem hovoriť o svojom domove.
Prečo ste museli utiecť z Iraku?
Kvôli vojne.
Ako sa vám podarilo dostať sa na Slovensko?
Dostali sme sa sem cez projekt, ktorý bol určený kresťanom z Iraku. V decembri 2015 sme prišli do utečeneckého tábora v Humennom, kde sme boli tri mesiace. Začiatky neboli jednoduché.
Čo ste prežívali počas prvých týždňov?
Nemohli sme napríklad opustiť tábor, platili tam určité pravidlá, miestami sme sa cítili ako väzni.
Aké pravidlá platili v utečeneckom tábore?
Ak sme si chceli ísť niečo kúpiť, mali sme povolenie ísť von len na hodinu alebo dve. Taktiež nemohla ísť celá rodina, ale iba dvaja až traja členovia.
V tábore nás bolo dokopy 150, vedeli sme sa navzájom podržať, no nevydržali všetci.
Slovensko a Irak sú kultúrne odlišné krajiny. Je niečo, čo ti tu z tvojej domoviny chýba?
Jednoznačne jedlo a koreniny, ktoré na Slovensku nenájdeš. Pokiaľ niekto zo známych cestuje cez arabské krajiny, snažíme sa cez neho kúpiť minimálne koreniny.
Ktoré zo zvykov a tradícií udržiavate doma?
Na Vianoce alebo Silvester sa snažíme dodržiavať zvyky, ktoré nie sú veľmi odlišné v porovnaní so slovenskými. Doma rozprávame v rodnom jazyku, ktorým je aramejčina.
Väčšie odlišnosti však pravdepodobne nájdeme vo vzťahoch. Ako vyzerá randenie v Iraku?
Tým, že pochádzame z konzervatívnej krajiny, v Iraku sa neakceptuje stretávanie sa na ulici. Je to povolené až v čase, keď sú dvaja vo vážnom vzťahu – buď sú zasnúbení, alebo manželia.
Zasnúbení po akom čase?
To závisí od ľudí. Môžu byť spolu aj dlho, ich rodiny o vzťahu vedia, no nemôžu chodiť po ulici a držať sa za ruky.
Sú nejaké témy, ktoré sú na prvom rande neprípustné? Rozprávajú sa ľudia napríklad aj o náboženstve alebo o politike?
Politika a náboženstvo sú v Iraku otvorené témy. Bežne ich otvárame aj na ulici, nemáme s tým problém.
V čom sú irackí muži iní ako Slováci?
Naša kultúra je iná, no muži sú viac nápomocní. Ak vidia na ulici ženu, ktorá nesie niečo ťažké, hneď jej pomôžu. S tým som sa na Slovensku nestretla.
Muži sú taktiež vyspelejší v dôsledku vojny. V dvadsiatich rokoch sa snažia stavať domy, mať auto a chcú byť zodpovední za rodinu. Na Slovenku alebo všeobecne v Európe to riešia až okolo tridsiatky.
Našla si si medzi Slovákmi dobrých priateľov, sme podľa teba priateľský národ?
Určite nie všetci, ale približne 80 percent ľudí. Moje kamarátky sú Slovenky a bez nich by som nebola tam, kde som.
Máš tu aj priateľov priamo z Iraku?
Na Slovensku je len pár ľudí z Iraku, priateľov z mojej krajiny tu nemám, no kamarátim sa so zahraničnými študentmi.
Ako často musíš odpovedať na otázky o svojom pôvode či náboženstve?
Počas prvých mesiacov som takýmto otázkam čelila denne. Prišli sme sem v čase utečeneckej krízy, ľudí zaujímala táto problematika. Teraz, keď už rozprávam po slovensky, sa ma to pýtajú len tí, ktorých nepoznám.
Boli najmä v začiatkoch situácie, keď ti takéto otázky liezli na nervy?
Ani nie. Prekážalo mi však, keď som povedala, že som z Iraku a ľudia si mysleli, že ide o Irán. Sú to odlišné krajiny.
S akými stereotypnými názormi sa na Slovensku stretávaš?
Napríklad, že sme veľmi bohatí a všetci sme moslimovia. Ľudia sa nás taktiež pýtajú, prečo nenosíme hijab.
Snažíš sa s ľuďmi komunikovať a približovať im realitu?
Keď vidím, že to dotyčného zaujíma a akceptuje ma, nemám s tým problém. Pokiaľ si však stojí za svojím názorom, nie je potrebné to rozpitvávať.
Momentálne študuješ prekladateľstvo, zapájaš sa aj do programu Erasmus. Sú na základe tvojej skúsenosti ľudia v zahraničí tolerantnejší?
Ani nie. Nedávno som bola na Erasme v Turecku a pokiaľ si niekto myslí, že na Slovensku sú predsudky voči utečencom veľké, v Turecku boli omnoho väčšie. Mnohí ľudia boli netolerantní.
V akom zmysle?
Učila som sa základy tureckého jazyka, čiže čosi som im rozumela. Uvediem reálnu situáciu. Boli sme v obchode a chceli sme si kúpiť oblečenie. Keď počuli, že hovoríme po arabsky, zvýšili ceny a prestali byť priateľskí.
Na druhej strane, ako sa podľa teba pozerajú Slováci na utečencov?
Stretla som ľudí, ktorí si myslia, že všetci utečenci prídu do Európy, čakajú peniaze, pričom nechcú pracovať ani sa učiť po slovensky. Všetci však nie sú rovnakí. Niektorí z nás chcú len možnosť, lepší život a prácu.
Pravidelne prichádzajú aj správy o tom, koľkých utečencov zadržala alebo zatkla polícia. Dotýkajú sa ťa?
Niekedy som smutná, no snažím sa rozprávať o utečencoch aj na verejnosti. Všade sú dobrí aj zlí ľudia, a to platí aj o nás.
S akým najväčším hoaxom o utečencoch si sa stretla?
Ľudia si väčšinou myslia, že sme teroristi a máme pri sebe bomby. Niekedy si z toho robím žarty, že som ich zabudla doma. Snažím sa to odľahčiť, pretože ak by som sa pozastavila nad každým komentárom, nemalo by to zmysel.
Ak správne rátam, na Slovensku si už takmer sedem rokov. Hovoríš slušne po slovensky. Sú nejaké slová, ktoré ti stále robia problém?
Slová ani nie, skôr skloňovanie, pretože zvládnuť šesť pádov nie je jednoduché.
Naopak, Slovákov doučuješ arabský jazyk. Ako rýchlo sa ho dokážeme naučiť a čo nám robí najväčšie problémy?
Arabský jazyk je veľmi náročný, najťažšia je asi gramatika. Máme spisovný jazyk, taktiež aj dialekt. Cudzinci potrebujú minimálne rok a pol denne komunikovať v arabčine, aby sa ju naučili. Pokiaľ by sa učili len čiastočne, bude to trvať aj niekoľko rokov.
