Slovenská kinematografia sa v priebehu posledných rokov preberá z akejsi letargie. Aj keď stále nemôže konkurovať susedom či európskej tvorbe, každý rok vznikajú filmy, ktoré stoja za zhliadnutie. Všetko však má svoj začiatok, slovenskú kinematografiu nevynímajúc.
Vráť sa preto s nami do roku 1921, kedy sa historicko-dobrodružný film Jánošík sa zapísal do dejín hneď dvoma význačnými prvenstvami. Išlo o vôbec prvú snímku spracúvajúcu jánošíkovskú tematiku a druhé prvenstvo sa spája so zrodom slovenskej hranej tvorby.
Bratia za veľkou mlákou
Všetko to začalo dvojicou bratov. Daniel Siakeľ sa narodil v roku 1886 v Blatnici. Vyučil sa za strojného zámočníka a v roku 1905 odišiel, ako vtedy mnohí Slováci, za prácou do Spojených štátov. Tu si našiel zamestnanie vo firme na spracovanie filmov. Okolo roku 1924 skonštruoval zvukový projekčný aparát a robil pokusy s farebným filmovým materiálom.
Jeho brat Jaroslav sa narodil desať rokov po Danielovi a v roku 1912 ho nasledoval za veľkú mláku. Počas prvej svetovej vojny absolvoval kurz leteckej fotografie a neskôr zhotovoval krátke dokumentárne i hrané filmy pre firmu Rothacker Film Mfg Co. Obaja tam mali k filmu mimoriadne blízko.
Aj preto v novembri 1920 nechýbali v Chicagu pri založení Tatra Film Corporation, spoločnosti, ktorá chcela v ich starej vlasti nakrúcať filmy. Jedným z hlavných aktérov vzniku bol aj Ján Závodný, majiteľ kina, ktoré predal, aby získali peniaze na tvorbu filmov. Daniel Siakeľ dostal na starosti kameru, Jaroslav si sadol na režisérsku stoličku. A tak sa dvojica pustila do niečoho, s čím nemala absolútne žiadne skúsenosti - nakrúcania dlhometrážneho filmu.
Samé problémy
Padlo rozhodnutie, že prvý slovenský film by mal spracovať príbeh nášho najznámejšieho hrdinu Juraja Jánošíka. Malo ísť o epizodické rozprávanie celej legendy o slovenskom ľudovom hrdinovi. Nakrúcanie sa naplno rozbehlo začiatkom leta 1921 v okolí Blatnice s dvomi kamerami a scenárom, ktorý bol viac nedokončený ako dokončený.
Pôvodne síce tvorcovia chceli točiť v okolí Martina, no prišli na to, že tunajší hotel je príliš drahý a vrátili sa do rodnej obce a okolia Veľkej Fatry. Oravský zámok vypustili pre nedostatok svetla v hradných komnatách. Podobne aj Terchovú nahradilo Šútovo. Filmový štáb nemal auto a preprava tak bola zabezpečovaná vlakom a na sedliackych vozoch.
Vzdialenejšie exteriéry preto rovnako vylúčili. Na Slovensku sa nakrúcalo od júna do augusta. Na jeseň sa filmový štáb presunul do Prahy, kde natočili ešte niekoľko interiérových scén. Aj záverečná scéna rozsudku nad hlavným hrdinom sa točila v Prahe na brehu Vltavy, na Kampe pod Černickým palácom medzi Loretou a Františkánskym kláštorom.
Ďalším veľkým problémom bolo, že pôvodný hlavný herec nemal absolútne žiadne skúsenosti s hraním. Tvorcovia preto obsadili známeho divadelného herca Theodora Pištěka. Zaujímavosťou je, že predstaviteľka Aničky Mária Fábryová nielenže nemala skúsenosti s filmovaním, ale kamera jej dokonca naháňala strach. Odvtedy už nehrala v žiadnom filme.
Zožal úspech po celom svete
Jánošík sa však nakoniec stal jedným z najpremietanejších diel svojej doby a vôbec nezaostával za svetovou produkciou. Náklady na jeho výrobu sa vyšplhali do výšky približne 14 500 amerických dolárov. Vyzerá to ako málo, no dnes by išlo o sumu vyše 240-tisíc dolárov. Premiéra sa konala 25. novembra 1921 v Prahe, 1. decembra v Chicagu a 3. januára 1922 v Žiline.
Film sa však „stratil” na celých 50 rokov. Značne poškodenú filmovú kópiu Jánošíka z roku 1921 vlastnil neskôr jeho pôvodný producent Ján Závodný, ktorý ju v roku 1970 osobne priviezol na Slovensko a venoval ju Slovenskému filmovému ústavu. Film bol zrekonštruovaný zásluhou filmového historika Ivana Rumanovského a ozvučený ruchmi a terchovskou muzikou v roku 1975.
Prepísal históriu
Vďaka filmu Jánošík z roku 1921 sa Slovensko zaradilo medzi prvých desať krajín sveta, ktoré vyrobili dlhometrážny nemý hraný film. V roku 1995 ho Organizácia Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO) zapísala do svetového kultúrneho dedičstva.
Režisér filmu Jaroslav Siakeľ zomrel v USA roku 1997 ako 101-ročný, jeho brat opustil tento svet dávno pred ním, ešte v roku 1946. Jednu z dvoch dobových kamier, ktorými sa natáčalo, Slovenská liga v Amerike darovala v roku 2000 bývalému slovenskému prezidentovi Rudolfovi Schusterovi. Druhá je v Slovenskom múzeu katolíckej jednoty v americkom Middletowne.
Slovenský zbojník ožil na striebornom plátne viackrát. Jeho život neskôr sfilmoval aj režisér Martin Frič (1935) alebo Paľo Bielik (1962). Najnovšie spracovanie pod názvom Jánošík - Pravdivá história vzniklo v roku 2009 v réžii poľskej režisérky Agnieszky Holland a jej dcéry Kasie Adamik.
