Cez Vianoce zvyknú ľudia pozerať filmy vo väčšom množstve ako cez rok. Predsa len máme viac času. Špeciálnou kategóriou sú však slovenské filmy. Bez snímok, ako Perinbaba či napríklad Rysavá jalovica, si množstvo Slovákov nevie najkrajšie sviatky v roku predstaviť. Často sa však zabúda na jednu výnimočnú slovenskú klasiku menom Medená veža.
Filmová dráma režiséra Martina Hollého z roku 1970 bola natočená podľa námetu Ivana Bukovčana, a hovorí o priateľstve partie horolezcov Pirina, Starca a Valéra vo Vysokých Tatrách.
Človek môže do hôr zutekať pred ľuďmi, ale neutečie pred sebou
Film sa odohráva v nádhernej horskej prírode a zahrali si v ňom legendy slovenskej kinematografie. Emília Vášáryová, Štefan Kvietik, Michal Dočolomanský, Vlado Müller a mnohí ďalší sa stretli v tomto dobrodružno-romantickom príbehu, ktorého čaro sa ani po rokoch nevytráca.
Dej snímku zobrazuje troch priateľov, ktorí spoločne pracujú na jednej vysokohorskej chate. Ich pokojný život však naruší príchod mladých študentiek, medzi ktorými je aj Saška – do ktorej sa jeden z kamarátov – Pirin bezhlavo zaľúbi. Pirin a Saška sa vezmú a Saška ostáva na chate s troma kamarátmi, čo vedie k mnohým rozporom a konfliktom a nakoniec až ku tragickému koncu.
Režijný rukopis Martina Hollého kladie dôraz predovšetkým na rozprávanie samotného príbehu troch kamarátov. Je zaujímavé, že napriek dobe, kedy film vznikol, sa v ňom nenachádzajú stopy po schematizme alebo ďalšie prvky príznačné pre filmy vznikajúce v období normalizácie.
Genius loci
Okrem samotných postáv a príbehu je veľmi dôležitým prvkom celého príbehu samotný genius loci tatranskej prírody. Vzťahy sa menia a vyvíjajú, zanikajú či rodia sa, no príroda je tu stále a v tomto prípade skvele funguje ako pripomienka našej ľudskej malosti.
„Nikto si nevie predstaviť, čo to znamená natočiť horský film. Boli sme často doslova zakovaní do horských stien, štáb sa pripravoval tak dve, tri hodiny, potom spravidla prišla hmla... A herci, ktorí celú noc cestovali z Bratislavy, pravidelne zdolávali horolezecké túry. Ale pretože som chcel tento film natočiť už dlho, z akéhosi pocitu dlhu, ktorý má náš film k Tatrám, nakoniec sa nám všetkým spolu s prírodnými živlami ho podarilo dokončiť,“ povedal režisér Martin Hollý, krátko po premiére.
Samotný film obsahuje viacero pamätných výkonov, no snáď najviac si človek zapamätá Štefana Kvietika a Emíliu Vášáryovú. Poetický feeling vytvára kamera Karola Kršku, no pravdepodobne nad všetkým stojí až snová hudba Zdeněka Lišku.
Samozrejme film nemá iba samé pozitíva. Napríklad scéna bitky je už z pohľadu dnešného diváka teatrálna až smiešna. Scenár tiež pôsobí pomerne nevyváženým dojmom, pretože vrchol filmu príde už v jeho polovici.
Každopádne, stále ide o jeden z najlepších slovenských filmov, ktorý sa rozhodne oplatí pozrieť.