Téma ekológie sa v spoločnosti skloňuje čoraz častejšie. A to je len a len dobre. Naša planéta nám už začína masívne dávať najavo, že činnosť človeka zašla priďaleko a budúce generácie budú musieť za naše chyby platiť privysokú daň.
Ochrana životného prostredia však nie je len aktuálnou témou. V roku 1988 vznikol pravdepodobne jeden z najlepších filmov o ekológii. Mnohých to možno prekvapí, no nakrútili ho v bývalom Československu a už vtedy spôsobilo obrovský ohlas.
Začiatky slávneho režiséra
Za snímkou s názvom Ropáci (Oil Gobblers) stojí jeden z najznámejších českých režisérov Jan Svěrák. Ten sa postaral aj o vynikajúci oscarový film Kolja, kde do hlavnej úlohy obsadil svojho otca Zdeňka Svěráka. Okrem toho spolu natočili aj legendárnu Obecnú školu, ktorá taktiež zabojovala o Oscara za najlepší cudzojazyčný film.
Ešte predtým, než sa Jan Svěrák stal jedným z najpopulárnejších a najúspešnejších českých režisérov, študoval dokumentárnu tvorbu na pražskej FAMU (Filmová a televízna fakulta Akadémie múzických umení). V roku 1988 už mal za sebou obľúbený krátkometrážny film Vesmírná Odysea II a chystal sa na ukončenie štúdia.
Neobyčajný dokument
Ako tému svojho absolventského filmu si vybral tému, o ktorej sa vo veľkom v spoločnosti začalo vo veľkom hovoriť až o desiatky rokov neskôr - ekológiu. Nejde však ani zďaleka o obyčajný dokument. Ropáci sú mystifikačným projektom o výskume nového živočíšneho druhu, ktorý sa objavuje iba vo veľmi znečistených oblastiach.
Sugestívne rozprávanie pojednáva o fiktívnej vedeckej výprave za neznámym živočíchom, Petroleus mostensis (Ropák bahnomilný), ktorého existencia odporuje všetkým zásadám normálneho života v zdravej prírode. Závažný ekologický problém je tu podaný úplne naruby - príbeh je pritom predstavovaný tak vierohodne, že mystifikácie je takmer dokonalá.
Dokonca až tak, že mnohí mladší diváci si po pozretí filmu mysleli, že ide o skutočný dokument a ropáci naozaj existujú. V skutočnosti však len originálnym spôsobom upozorňuje na devastáciu prírody a zhoršujúci sa stav životného prostredia.
Inšpiráciou k natočeniu snímku bola pre režiséra cesta so spolužiakom do Mostu, českého mesta, ktoré v minulosti takmer celé zrovnali zo zemou, len aby v jeho okolí mohli masívne ťažiť uhlie. Tomu odpovedá aj samotné prostredie fiktívneho dokumentárneho filmu, ktoré svojou výpravou skutočne pripomína reálne bádanie po neznámom tvorovi.
Páka na komunistov
Samotný ropák je dielom výtvarníčky Barbary Šalamounové a štúdia Jiřího Trnky. Pôvodne vyzeral tento bájny a značne nechutný tvor úplne inak. Podobal sa viac na mimozemšťana, akých sme poznali z amerických filmov. To sa však režisérovi nepáčilo a preto bolo potrebné vytvoriť nové návrhy.
Veľkým problémom pri vzniku filmu však bola samotná téma ekológie. V tej dobe bola v socialistickom Československu, kde bolo všetko v poriadku, úplným tabu. Jan Svěrák si preto naštudoval závery posledného zjazdu Komunistickej strany Československa, kde našiel vetu, že „o ekológii by sa malo hovoriť.”
Vďaka tomu mal eso v rukáve, keby snímku chcel režim zakázať. Nakoniec sa tak nestalo a Ropáci sa stretli s veľkým úspechom doma aj v zahraničí. Film bol na 16. výročnom udeľovaní cien študentských filmov v júni 1989 ocenený študentským Oscarom Americkej filmovej akadémie. Okrem toho však získal aj Zvláštnu cenu poroty Zlatý drak na MFKF v Krakove, Cenu za najlepšiu réžiu v Parme 1989 a Hlavnú cenu festivalu v Odense 1991.
Anticena Ropák roka
Aj keď od premiéry ubehlo už viac ako 30 rokov, odkaz filmu žije naďalej vďaka anticene s názvom Ropák roku. Tá je každoročne vyhlasovaná od roku 1992 občianskym združením Deti Zeme za antiekologický čin roka. Výsledky sú každoročne zverejňované pred koncom apríla v Brne na soirée s kultúrnym programom.
Víťaza ceny vyberá na základe podnetov verejnosti viac ako stočlenná komisia, ktorá bodovaním vyberá z nominovaných kandidátov. Členmi komisie sú zástupcovia ekologických organizácií, ekológovia, filozofi, sociológovia, vysokoškolskí pedagógovia, publicisti, umelci či politici.
Vôbec prvého Ropáka získal slovenský projektant, manažér a bývalý poslanec Národnej rady Slovenskej republiky Július Binder. Cenu mu udelili za „celoživotné zásluhy na totálnej náhrade podunajských ekosystémov PŘÍROPOU v podobe výstavby vodného diela Gabčíkovo.”
Medzi ocenenými však nechýba napríklad Václav Klaus či Miloš Zeman. Dvakrát (a to dokonca za sebou) sa ho podarilo získať Janovi Mládkovi, ministrovi priemyslu a obchodu. V tomto smere však zrejme nemá byť na čo hrdý. Cenu v roku 2015 získal za presadzovanie ťažby uránu a dostavby jadrovej elektrárne Temelín.
