💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Vesmír je príliš veľký aj pre veľmi vyspelú civilizáciu.
- Cesta k Zemi by stála absurdné množstvo energie.
- Naša atmosféra by pre mimozemšťanov nemusela byť vôbec vhodná.
- Vedci mimozemský život hľadajú, no dôkaz zatiaľ nemáme.
Keď americká vláda zverejní stovky kedysi utajovaných prípadov neidentifikovaných anomálnych javov a do kín príde nový Spielbergov film o mimozemskom živote, internet nepotrebuje veľa. Stačí pár rozmazaných záberov, niekoľko vážnych tlačoviek a z otázky, či sme vo vesmíre sami, je opäť kolektívna posadnutosť, píše portál The Conversation.
Lenže medzi vetou „mimozemský život možno existuje” a „mimozemšťania nám lietajú nad hlavami” je obrovská vzdialenosť. Carol Oliver, profesorka vedeckej komunikácie a astrobiológie na UNSW Sydney, pripomína, že prieskumy v Austrálii, Spojených štátoch a inde ukazujú niečo fascinujúce - približne tretina verejnosti verí, že mimozemšťania sú už tu. Veda však podľa nej ponúka triezvejší, a možno ešte zaujímavejší obraz.
Vesmír je absurdne veľký
Oliver to formuluje jednoducho: „Vesmír je obrovský - ďaleko za hranicou našej predstavivosti.“ Najbližšia hviezda k nášmu Slnku, Proxima Centauri, je vzdialená približne 40 biliónov kilometrov. To je 4,3 svetelného roka, teda vzdialenosť, ktorú svetlo prejde za 4,3 roka rýchlosťou 300-tisíc kilometrov za sekundu.
Ľudské sondy sú oproti tomu stále pomalé. Aj Parker Solar Probe, jedna z najrýchlejších kozmických lodí, sa pohybuje najviac približne 191 kilometrov za sekundu. K Proxime Centauri by jej to trvalo asi 6 650 rokov. A to hovoríme len o najbližšom hviezdnom susedstve, nie o galaktickej turistike.
Ak by mimozemská civilizácia vedela letieť takmer rýchlosťou svetla, narazila by na ďalší problém - čas. Einstein ukázal, že čas neplynie všade rovnako. Čím rýchlejšie sa loď pohybuje, tým pomalšie plynie čas pre jej posádku. Americký astronaut Scott Kelly sa po roku na Medzinárodnej vesmírnej stanici vrátil na Zem o zlomky sekundy mladší než jeho identické dvojča.
Pri ceste medzi hviezdami by však rozdiel nebol milisekundový, ale pokojne storočný. Oliver píše, že takíto cestovatelia by sa vrátili na planétu oveľa staršiu, než akú opustili: „Boli by časovými vyhnancami.“
Energia, ktorá nedáva zmysel
Druhý dôvod je menej romantický, ale zásadný - energia. Čím rýchlejšie sa vesmírna loď pohybuje, tým viac energie potrebuje. Pri rýchlosti svetla by mala nekonečnú hmotnosť a vyžadovala by nekonečné množstvo energie, čo je jednoducho fyzikálna stopka.
A ani prázdny vesmír nie je úplne prázdny. Profesorka upozorňuje: „Existuje práve dosť častíc na to, aby sme sa nimi museli zaoberať.“ Pri extrémnych rýchlostiach by aj rozptýlené atómy vodíka pôsobili ako nebezpečné žiarenie. Mohli by poškodiť prístroje, ohroziť posádku a postupne ničiť plášť lode.
Teoreticky existujú predstavy o cestovaní rýchlejšom než svetlo, ako je Alcubierrov pohon, lenže aj ten dnes naráža na energetické nároky, ktoré sú mimo našich možností. Potom je tu jednoduchá otázka - prečo by supervyspelá civilizácia míňala túto energiu na Zem? Ak by zvládla medzihviezdne lety, pravdepodobne by väčšinu toho, čo máme my, vedela vyrobiť doma.
Naša planéta pre nás funguje, pre nich možno nie
Tretí dôvod je náš vlastný svet. Zem je pre nás príjemná, ale to neznamená, že by bola príjemná pre niekoho úplne iného. Život a planéta sa vyvíjali spolu. Kyslík, ktorý dýchame, sa v atmosfére začal výrazne hromadiť vďaka cyanobaktériám približne pred 2,4 miliardy rokov.
Pre nás je kyslík normálny. Pre mimozemský organizmus by však mohol byť toxický. Astronauti tiež nechodia po Mesiaci v tričku, ale v ochranných skafandroch. Lenže v populárnych príbehoch o návštevách mimozemšťanov sa podľa Oliver skafandre podozrivo často neobjavujú.
To však neznamená, že sme sami. Doteraz poznáme približne 6 200 exoplanét vo viac než 4 700 planetárnych systémoch a väčšina hviezd môže mať aspoň jednu planétu. Len v našej galaxii je viac než 100 miliárd hviezd. Mars, Europa, Enceladus či Titan navyše stále patria medzi miesta, kde sa skúma možný mikrobiálny život.
Od roku 1960 vieme hľadať mimozemskú inteligenciu aj cez rádiovú astronómiu. Projekty SETI Institute v Kalifornii a Breakthrough Listen pri Oxfordskej univerzite zatiaľ nenašli potvrdený signál. Nie je to dôkaz, že nikde nikto nie je. Je to skôr pripomienka, že v 13,8 miliardy rokov starom vesmíre skúšame počúvať len extrémne krátko. Ako pripomenul článok v magazíne Nature z roku 1959, šanca na úspech sa odhaduje ťažko, no „ak nehľadáme, šanca klesne na nulu.“
