To, čo vnímame ako obyčajné biele svetlo, je v skutočnosti „koktail“ všetkých farieb. Presne taký, aký sa ukáže po daždi v podobe dúhy alebo keď lúč prejde cez sklo či kvapku vody. Každá farba má inú vlnovú dĺžku: modré a fialové odtiene sú krátke (a nesú viac energie), červené a oranžové naopak dlhšie, informuje portál iMeteo.sk. Náš mozog tiež spracováva rôzne vlnové dĺžky ako odlišné farby.
Keď slnečné svetlo vstúpi do atmosféry, narazí na molekuly plynov, drobné častice prachu aj kvapôčky vody (a práve tam sa rozhodne, aké farby uvidíme).
Obrovský prírodný filter
Kratšie vlny (teda modrá a fialová) sa v atmosfére rozptyľujú najviac a šíria sa do všetkých smerov. Preto je denná obloha modrá: modré svetlo sa k nám dostáva zo všetkých strán (a rozptyľuje sa oveľa silnejšie), píše portál. Tento jav má dokonca meno: Rayleighov rozptyl (po britskom fyzikovi, ktorý ho opísal už v 19. storočí).
Kľúčový moment nastáva, keď slnko začne klesať. Na poludnie dopadá svetlo takmer kolmo a jeho cesta atmosférou nie je tak dlhá. Pri západe však musí prejsť oveľa dlhšiu trasu. V tom čase sa modré a fialové tóny postupne „stratia“ mimo nášho pohľadu. K očiam sa dostanú najmä farby s dlhou vlnovou dĺžkou (červená, oranžová a žltá). Preto sa obloha rozhorí skoro ako uhlíky v krbe.
Prečo je každý západ iný?
Atmosféra nikdy nie je rovnaká, a práve preto je každý večer „originálny. Čistý vzduch prináša jemné, medové a zlatisté odtiene, zatiaľ čo prach a smog môžu za sýtu červeň. Vďaka vysokým oblakom vidíme nežné ružové maľby na oblohe, a tie najohnivejšie scenérie zas zapríčiní vlhkosť či sopečný popol.
Oblaky vysoko nad nami dokážu zachytiť posledné lúče ešte dlho po tom, čo slnko zmizne za horizontom (a práve vtedy vznikajú tie najmagickejšie farby).
Je to úchvatné finále cesty svetla dlhej zhruba 150 miliónov kilometrov, uzatvára iMeteo. Tak všedné a prirodzené, a predsa zakaždým absolútne fascinujúce divadlo, ktoré môžeš sledovať každý deň.
