Kde na oblohe stálo slnko, keď ste to uvideli? Dokážete presne stanoviť čas popisovanej udalosti? Bol objekt jasnejší ako okolitá obloha? Je možné, že napríklad pulzoval, blikal, menil tvar? Boli jeho obrysy ostré, rozmazané alebo nejasné? Dokážete ho naspamäť namaľovať?
Tak zneli otázky, ktoré ti vo všetkej vážnosti kládol dôstojník vojenského letectva Spojených štátov amerických, ak si v 50. a 60. rokoch minulého storočia na oblohe ako civilista zazrel niečo podozrivé. Nikto z povolaných si pred vami na čelo neťukal. Pokiaľ si netvrdil nič o mimozemšťanoch s tykadlami, brali ťa relatívne vážne. Bola to otázka národnej bezpečnosti, píše Radomír Dohnal z iDnes.cz
Pri každej vojenskej leteckej základni pôsobil jeden styčný dôstojník, ktorý si tvoj príbeh chcel vypočuť. Bol k tomu vybavený predtlačeným formulárom. Že potom bolo tvoje trojstránkové svedectvo založené do veľkého šanónu a nikto mu ďalšie roky nevenoval pozornosť, to už bolo niečo iné.
Projekt Blue Book mal záznamy o pozorovaní UFO len zbierať, nie ich aktívne vyhodnocovať. Cieľom bolo izolovať šíriteľa poplašných správ, zamedziť panike verejnosti. A možno odhaliť cudzie špionážne lietadlá alebo zakryť aktivitu tých vlastných.
Škádlenie pána Arnolda
Deväť neidentifikovateľných objektov sa pohybovalo v stabilnej formácii vzduchom nad masívom Mt. Rainier, v smere od pobrežia niekam ďalej na americký severozápad. Veľkosť objektov bola odhadnutá na zhruba 30 metrov, ich rýchlosť potom mohla byť okolo 1 930 kilometrov za hodinu, letová výška 2 800 metrov.
Tak v krátkosti znelo svedectvo, ktoré za dobrých pozorovacích podmienok, za jasného dňa a nízkej oblačnosti, zaobstaral 24. júna 1947 súkromný pilot Kenneth A. Arnold. Oveľa viac k popisu sám nepridal ani neskôr, keď o svojom zážitku počas medzipristátia referoval kolegom z letiska a neskôr zvedavým novinárom.
Snáď len, že na diaľku nezreteľný tvar strojov onej letky popisoval ako zaoblené panvice, disky alebo taniere. Lietajúce taniere. Vďaka tomu sa takmer cez noc dočkal popularity, o ktorú nestál. Príbeh potom za neho znovu prerozprávali snáď všetky noviny v Spojených štátoch, od podradných plátkov až po rešpektované žurnály a magazíny.
Arnold, ktorý ako prvý v povojnovej Amerike verejne referoval o neidentifikovateľných lietajúcich objektoch, strhol lavínu. Podobné zážitky mali zjavne tisíce ľudí. Kenneth Arnold sa však od nich líšil v mnohom. Hlavne v dôveryhodnosti. Mal reputáciu spoľahlivého a pravdu hovoriaceho človeka, s realistickým pohľadom na dianie okolo seba. Patril medzi skúsených pilotov s mnohoročnou praxou.
Zbytočne nešpekuloval, nedopĺňal šťavnaté detaily, držal sa svojej pôvodnej verzie. Historka mu neprinášala úžitok, pôvodne o jej zverejnenie vôbec nestál. Pôsobil dojmom starostlivého pozorovateľa, ktorý uvážlivo odovzdáva obraz toho, čo na vlastné oči videl. Preto jeho výpovedi venovalo vojenské letectvo takú pozornosť.
Výsluch na leteckej základni v kalifornskom Hamilton Field asi nebol pre Arnolda úplne príjemnou skúsenosťou. Aj tu si vyšetrujúci poručíci do protokolu poznamenali: „Podľa nášho súčasného názoru pán Arnold skutočne videl to, čo uviedol, že videl. Je ťažké uveriť, že by človek jeho charakteru a zjavnej bezúhonnosti vyhlásil, že videl predmety, a spísal správu v takom rozsahu, ako to urobil, keby ich nevidel.“
Udalosť letectvo smerom k verejnosti nakoniec oficiálne uzavrelo s tým, že celé senzačné pozorovanie bolo iba obyčajným preludom. Bolo totiž jednoduchšie pripustiť, že Arnold podľahol nejakému optickému klamu, než že vzdušný priestor Spojených štátov amerických narušila letka superstrojov odinakiaľ. Znepokojujúca predstava toho, že si neznáme lietajúce objekty svojvoľne krúžia nad Amerikou, však žila ďalej aj u armádnych skeptikov. Tí sa rozhodli dať skúmaniu celého fenoménu náležitý priestor.
Keď šarže hľadajú ufónov
Nešlo im o šedivých alebo zelených mužíčkov z iných planét. Báli sa, že medzi množstvom podivuhodných a nevierohodných svedectiev existujú aj také, kvalitou porovnateľné s rozprávaním pána Arnolda, ktoré skutočne popisujú najnovšie sovietske špionážne stroje, prenikajúce nad americký kontinent. Panika a paranoja začínajúcej studenej vojny boli hlavnými hnacími motormi, ktoré dali vzniknúť armádnemu projektu zberu informácií o UFO.
Najprv sa volal Sign, teda Znamenie, potom Grudge, Neľúbosť, nakoniec Blue Book. Projekt Modrá kniha zhŕňal oficiálne záznamy o sledovaní UFO. Premena názvov projektov neodrážala len zmenu vo velení misie, za 17 rokov sa pri kormidle vystriedalo päť rôznych veliteľov, ale aj postupný vývoj postojov amerického vojenského letectva voči celému fenoménu neidentifikovateľných objektov.
Sprvu totiž bolo rozloženie názorov na reálnu existenciu lietajúcich tanierov okolo 50:50. Napríklad generál Nathan Twining, po štyri roky bol vrchným veliteľom amerického letectva, tri nasledujúce členom generálneho štábu, ktorý za založenia projektu Sign v roku 1947 významne loboval, mal tiež svoj osobný, ťažko vysvetliteľný zážitok s UFO.
A s ním desiatky, možno stovky amerických pilotov. Panovala predstava, že ich výpovede, rovnako ako svedectvo hodnoverných svedkov formátu Kennetha Arnolda, skutočne povedú k odhaleniu niečoho mimoriadneho.
Vedením projektu bol vtedy poverený kapitán Edward Ruppelt, ktorého úlohou bolo vytvoriť kvalifikovaný odhad celkovej situácie. Stanoviť, aké veľké promile alebo percento vojenských a civilných pilotov podobné zážitky s UFO vlastne má a za akých okolností svoje pozorovania urobili, vyzvedieť podrobnosti a vyhodnotiť, koľko je na nich pravdy.
Výsledky vyšetrovania nepotešili. Ruppelt dospel k názoru, že reálny základ môže mať zhruba pätinový podiel zozbieraných svedectiev a že pozorované lietajúce objekty nepochádzajú z Ameriky ani Sovietskeho zväzu. A že majú pravdepodobne mimozemský pôvod.
Kladivo na ufológov
Generalite vtedy stačila prvá časť odpovede. Keď sa uistila, že za javom nie sú sovietske špionážne stroje, nastúpil pokračovateľský projekt Grudge. Jeho úlohou už nebol nezaujatý zber informácií, ale skôr proaktívne vyvracanie jednotlivých dokumentovaných svedectiev a často úplná dehonestácia svedkov. Ukázalo sa totiž, že len minimum ľudí popisujúcich UFO bolo podobne bezúhonných a hodnoverných ako Arnold.
Projekt Grudge bol zameraný predovšetkým dovnútra vojenského letectva a až nepekne útočil na tých, ktorí dávali priestor nepodloženým fámam. Označoval ich za klamárov, hysterikov alebo mentálne nespôsobilých výkonu služby. Jediným hmatateľným výsledkom projektu bolo prijatie internej direktívy o tom, že personálu vojenského letectva sa zakazuje šíriť podobné zvesti pod trestom väzenia, vysokej pokuty a degradácie.
Mali totiž rušivý charakter a zdalo sa, že nimi skúsení sovietski agenti znižujú bojovú morálku amerických pilotov. Pre civilných ufológov to bolo dosť vyhrotené obdobie, pretože ich počínanie malo pre agentov CIA a FBI charakter podvratnej činnosti. Nakoniec nastala v roku 1952 éra Modrej knihy. Projekt pasívneho zberu informácií bez priebežného vyhodnocovania. Oproti radikálnemu Grudge to bola veľká zmena. Ale úplne funkčná.
Vychádzala z jednoduchej úvahy, že ľudia, svedkovia najrôznejších podivuhodných úkazov na oblohe, jednoducho chcú ventilovať svoj zážitok za každú cenu, či už je vyklamaný, alebo pravdivý. Keď im projekt Modrá kniha dá tú možnosť, aspoň nebudú zahlcovať oficiálne spravodajské kanály. A ak náhodou zahliadli reálne špionážne lietadlá, bude čas urobiť potrebné opatrenia bez zbytočnej medializácie.
Ak si mal extra-terestriálny zážitok, mohli ste sa s ním zveriť dôstojníkovi vojenského letectva. Všetko spísal a založil do šanónu. Svedectvá však vzhľadom na predchádzajúci nátlak Projektu Grunge pribúdali len pomaly. Bolo ich 12 618.
Kapitoly z Modrej knihy
V roku 1969 nad takto naplnenými šanónmi s formulármi strávili experti Národného prieskumného úradu, štátnych spravodajských agentúr a ministerstva obrany a tím akademikov univerzity v Colorade necelých 12 hodín. Bolo to rýchle zúčtovanie.
Pre drvivú väčšinu zozbieraných hlásení našli zodpovedajúce rozumné a triezve vysvetlenia. Išlo o najrôznejšie prírodné fenomény, oblaky, hviezdy, kométy, planéty, fyzikálne úkazy, odrazy a odlesky, zrkadlenie. Prípadne zámenu s konvenčnými lietadlami alebo klesajúcimi meteorologickými balónmi.
Nemalá rada pozorovaní sa kryla s rokmi samotných amerických tajných špionážnych lietadiel, strojmi U-2 alebo A-12. Skutočne neidentifikované a nezaradené zostalo 701 z popisovaných svedectiev. Výsledky projektu Modrá kniha zhŕňa v troch bodoch takzvaná Condonova správa: Žiadne UFO nahlásené a vyhodnocované letectvom nebolo známkou ohrozenia národnej bezpečnosti.
Neboli predložené žiadne dôkazy, že by pozorovania klasifikované ako „neidentifikovateľné“ predstavovali technológiu mimo rozsahu moderných vedeckých poznatkov. Neboli nájdené žiadne dôkazy o tom, že by pozorovania klasifikované ako „neidentifikovateľné“ boli mimozemskými vozidlami. Všetko s dodatkom, že ďalšie pokračovanie projektu Modrej knihy sa preto javí len ako mrhanie prostriedkami. Tým sedemnásťročné bádanie amerického vojenského letectva nad fenoménom UFO oficiálne končilo.
Hodnota onoho projektu sa však paradoxne prejavila až po jeho ukončení. Seriózni ľudia i čudáci, ktorí sa len chceli nejako zviditeľniť, sa so svojimi zážitkami razom nemali kam obrátiť. Vytvoril sa tým nebývalý priestor pre špekulácie, konšpiračné teórie, senzácie.
Sedemdesiate a osemdesiate roky boli v Spojených štátoch zlatou érou šialených svedectiev o lietajúcich tanieroch a zážitkoch s mimozemšťanmi. Modrá kniha nebola zbytočným vládnym projektom, ale vlastne užitočným spoločenským ventilom. Objektom záujmu, ktorý však americké vojenské letectvo nedokázalo včas identifikovať.
