Vo veľkej časti sveta znamená vysádzanie väčšieho množstva stromov viac vstrebávania uhlíka a zníženie globálneho otepľovania. To je myšlienka, ktorá stojí za nedávnymi návrhmi vysadiť viac stromov na Aljaške, v Grónsku a na Islande, píše portál The Conversation.
„Nedávno sme však publikovali článok v časopise Nature Geoscience, v ktorom tvrdíme, že výsadba stromov nie je klimatickým riešením v severných vysokých zemepisných šírkach. V skutočnosti to narobí viac škody ako úžitku,” vysvetľujú profesor fyzickej geografie Marc Macias-Fauria z University of Cambridge a Jeppe Aagaard Kristensen, vedúci odborný asistent v ekológii globálnej zmeny na Aarhus University.
Ak máme riešiť klimatické zmeny, je samozrejme nevyhnutné znížiť koncentráciu skleníkových plynov v atmosfére. Iné zložky zemského systému však tiež zohrávajú dôležitú úlohu pri určovaní, či daný zásah spôsobí, že sa planéta viac alebo menej oteplí.
Dôležité albedo
Jeden takýto komponent je známy ako „albedo“. Udáva, koľko slnečného žiarenia sa odrazí od povrchu našej planéty späť do vesmíru. V severných vysokých zemepisných šírkach sneh pokrýva zem počas mnohých mesiacov každý rok. Sneh je biely, vďaka čomu odráža asi tri štvrtiny slnečnej energie, ktorá naň dopadá, keď pokrýva tundru: má teda vysoké albedo.
„Stromy a vysoká vegetácia vyčnievajú zo snehovej prikrývky a stmavujú zemský povrch, čím znižujú jeho albedo, keď sú pokryté snehom, na priemerné hodnoty pod 50 percent a spôsobujú, že sa viac snehu topí. To znamená, že keď vezmeme do úvahy albedo aj uhlík, ktorý stromy môžu nakoniec odstrániť z atmosféry a uložiť, výsadba stromov na ďalekom severe v skutočnosti skončí otepľovaním klímy,” hovoria odborníci.
Ale je toho viac. Uhlík sa v Arktíde nachádza väčšinou v pôde. V arktických pôdach je viac uhlíka ako vo všetkých stromoch na Zemi dohromady, a to zahŕňa každý dažďový prales v trópoch. Rastúce stromy v Arktíde by mohli spôsobiť uvoľnenie časti tohto uhlíka.
Je to preto, že aj v nepravdepodobnom najlepšom prípade, keď sa plantáž stromov snaží minimalizovať narušenie pôdy, rastúce stromy stále vypúšťajú cukry zo svojich koreňov. To poskytuje blízkym mikróbom nástroje a energiu, ktorú potrebujú na rozloženie častí pôdneho uhlíka nahromadeného počas tisícročí. Tento proces, pri ktorom je premena uhlíka zo starej pôdy vyvolaná pridávaním nového uhlíka z koreňov, sa nazýva primárny efekt.
Pozor aj na iné faktory
„Nevyhnutným výsledkom projektu zalesňovania v Arktíde sú desaťročia uvoľňovania veľkého množstva pôdneho uhlíka do atmosféry. To je neprijateľný príspevok k atmosférickým skleníkovým plynom v období, keď ich zníženie najviac potrebujeme.”
Lesy na ďalekom severe majú tiež tendenciu narúšať ich inými faktormi. Napríklad lesné požiare spália veľkú časť boreálneho lesa takmer úplne každých niekoľko desaťročí alebo storočí. A keď sa nespáli, hmyzí škodcovia a extrémne počasie majú tendenciu pravidelne sa zbavovať stojatej vegetácie. Všetky tieto riziká sa zvyšujú, čím je Arktída teplejšia.
Intenzívne obhospodarované lesy by mohli do určitej miery zmierniť riziká, ale takéto hospodárenie nie je v odľahlých oblastiach v masovom meradle realizovateľné. Pravdepodobnejšie je, že vzniknú veľké plantáže stromov rovnakého veku a druhu, čo zvyšuje ich zraniteľnosť.
„V neposlednom rade, okrem vplyvu na klímu, môže zalesňovanie vo veľkej zemepisnej šírke poškodiť biodiverzitu Arktídy a narušiť tradičné spôsoby obživy, ako je pasenie sobov a lov karibu,” pokračujú vedci.
Môžeme oklamať seba, ale nie Zem
Prečo teda ľudia sadia stromy v Arktíde? Miestni ľudia si možno budú chcieť zabezpečiť zásobu dreva alebo znížiť svoju závislosť od dovozu. V konečnom dôsledku je na nich, aby sa rozhodli, či tak urobia alebo nie. Tieto iniciatívy by sa však nemali predávať ako klimatické riešenie.
„Nie je to prvýkrát, čo sme svedkami toho, že sa s uhlíkovými kreditmi obchoduje bez väčšej náležitej starostlivosti, čo umožňuje iniciatívam prosperovať napriek tomu, že robia len málo pre zmiernenie klimatických zmien. Keďže neoklameme systém Zeme, ale iba seba, musíme sa naliehavo zlepšiť v zohľadňovaní celkových klimatických účinkov našich zásahov.”
V Arktíde a jej okolitých regiónoch však existujú životaschopné prírodné klimatické riešenia. Napríklad udržateľné populácie veľkých bylinožravcov, ako sú karibu alebo pižmoň, môžu skutočne prispieť k ochladzovaniu klímy. To sa môže stať priamo tým, že bylinožravce udržujú krajinu tundry otvorenú, ako aj nepriamo, prostredníctvom účinkov bylinožravcov, ktorí hľadajú potravu v snehu, čo znižuje jeho izolačnú kapacitu a pomáha znižovať teplotu pôdy.
Veľké bylinožravce tiež znižujú stratu biodiverzity v arktických ekosystémoch spôsobenú klímou a zostávajú základným zdrojom potravy pre miestne komunity. „Zatiaľ nerozumieme všetkému o tom, ako tieto veľké zvieratá ovplyvňujú ich ekosystémy, ale dôkazy podporujúce ich účinnosť sú silnejšie ako dôkazy mnohých bohato financovaných iniciatív na zmiernenie klimatických zmien,” dodávajú odborníci na záver.