Klimatická zmena a jej dôsledky na život ľudí na našej planéte je momentálne jednou z najzásadnejších tém. Svedčí o tom aj dôležitý summit OSN COP27, ktorý sa aktuálne koná v egyptskom Šarm aš-Šajchu. Neustále sa hovorí o zlých dopadoch, ktoré nás čakajú, ako však pripomína BBC, v minulosti boli časy, keď sa svet spojil a pokúsil sa vyriešiť environmentálnu krízu.
Pripája aj viacero príkladov, ktoré môžeme z veľkej časti označiť za úspech. Prečítaj si, ako sme sa vyrovnali s kyslými dažďami či dierou v ozónovej vrstve.
Kyslé dažde
Počas 80. rokov minulého storočia začali v riekach po celej Škandinávii miznúť ryby, v Severnej Amerike zase jazerá stratili všetkej život. Príčinou boli oblaky oxidu siričitého z elektrární spaľujúcich uhlie, ktoré cestovali vzduchom na veľké vzdialenosti a na Zem padali v podobe kyslých dažďov.
„V 80. rokoch to bolo v podstate posolstvo, že ide o najväčší environmentálny problém všetkých čias,“ hovorí Peringe Grennfelt, švédska vedkyňa, ktorá zohrala kľúčovú úlohu pri zdôrazňovaní nebezpečenstiev kyslých dažďov. Prišli roky zahmlievania, popierania a diplomatických sporov, no keď vedci ukázali príčiny a následky, nasledovala rýchla reakcia.
Nakoniec svet dospel k medzinárodným dohodám obmedzujúcim znečisťujúce látky zo spaľovania fosílnych palív, ktoré okysličujú dážď. Dnes sú kyslé dažde v Európe a a Severnej Amerike do značnej miery minulosťou, hoci v Ázii zostávajú problémom.
Ozónová diera
V roku 1985 titulky novín zaplavili správy o ďalšom environmentálnom probléme. Vedci z British Antarctic Survey (BAS) upozornili svet na veľkú a zväčšujúcu sa dieru v ozónovej vrstve nad Antarktídou. Škodu spôsobili chlórfluórované uhľovodíky (skleníkové plyny známejšie ako CFC), ktoré boli vtedy vo veľkom používané v aerosóloch a chladivách.
Ozónová vrstva sa síce zmenšovala už od 70. rokov, celosvetový poplach spustila až správy, že diera pokrýva celý antarktický kontinent. V roku 1987 podpísali svetoví lídri významný Montrealský protokol, ktorý je oslavovaný ako jedna z najúspešnejších environmentálnych zmlúv všetkých čias. Chemikálie poškodzujúce ozónovú vrstvu boli postupne vyradené a priemysel prešiel na aerosólové plechovky „bez freónov“, ktoré oslovili zelených spotrebiteľov.
Neskôr sa ale zistilo, že alternatívne fluórované uhľovodíky (HFC) boli silnými skleníkovými plynmi. A v Číne došlo k záhadnému nárastu freónov. Ozónová diera je na veľmi pomalej ceste k obnove, pretože chemikálie však v atmosfére zostávajú desaťročia. Sme však na dobrej ceste.
Olovnatný benzín
Desaťročia sme používali olovnatý benzín ako palivo, pretože spoločnosti pridávali olovené prísady, ktoré pomáhali benzín spaľovať efektívnejšie. Olovnatý benzín uvoľňuje častice olova do výfukov vozidiel, ktoré je možné vdýchnuť, čo spôsobuje rôzne zdravotné problémy vrátane infarktu, mŕtvice a narušeného duševného vývoja u detí.
Po dlhom boji medzi vedcami, regulačnými orgánmi a priemyslom sa objavil konsenzus o zdravotných rizikách a bohaté štáty ho od 80. rokov 20. storočia zakázali. Používanie v rozvojových krajinách však pretrvalo, pretože výroba paliva bola lacnejšia ako bezolovnatý benzín.
Po dlhej kampani mimovládnych organizácií, priemyselných skupín a vlád pod záštitou Programu OSN pre životné prostredie bola v roku 2021 natankovaná posledná kvapka olovnatého benzínu do nádrže automobilu. A zatiaľ čo svet oficiálne zlikvidoval olovnaté palivo, znečistenie olovom pretrváva v prostredí v prachu a pôde.
Všetky tieto globálne klimatické problémy spája okrem ich vyriešenia to, že kým svet dospel k správnej ceste, bolo nutné prejsť cez mnohé obvinenia, blokovanie, vyhrážky či konšpirácie. To nám dáva aspoň malú nádej, že dnešné environmentálne problémy vyriešime taktiež. Otázkou je, či na to budeme mať dostatok času.
