💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Neexistuje dôkaz, že jediný gén z človeka urobí sériového vraha.
- Vedci skúmajú gén MAOA, jeho vplyv je však oveľa zložitejší.
- Veľkú úlohu zohráva prostredie, detstvo a rodinné vzťahy.
- Odborníci upozorňujú, že genetika nie je osud.
Filmy, seriály aj podcasty o skutočných zločinoch často vytvárajú dojem, že sérioví vrahovia sú úplne iný druh ľudí. Potom sa objaví správa o takzvanom „géne sériového vraha“ a internet zaplaví otázka - čo ak ho mám aj ja?
Psychologička a docentka na Clark Atlanta University, Kanika Bell, ktorá sa venuje výskumu násilného správania a spolupracovala na dokumentárnej sérii Killer Siblings, však hovorí, že realita je podstatne menej filmová. Jej vysvetlenia priniesol portál Oxygen.
Sérioví vrahovia fascinujú
Sérioví vrahovia predstavujú menej než jedno percento všetkých vrážd zaznamenaných za rok. Napriek tomu patria medzi najdiskutovanejšie kriminálne témy. „Fascinuje nás človek, ktorý pácha rituálne činy, všetko plánuje a medzi vraždami sa vracia do bežného života ako manžel, rodič alebo zamestnanec,“ vysvetľuje Bell.
Práve kontrast medzi zdanlivo normálnym životom a brutálnymi činmi podľa nej vedie ľudí k tomu, že hľadajú jednoduché vysvetlenia. Jedným z nich sa stal aj takzvaný „warrior gene“.
Existuje naozaj gén sériového vraha?
V populárnej kultúre sa už roky objavuje predstava, že mutácia génu MAOA môže stáť za násilným alebo antisociálnym správaním. Objavila sa dokonca aj v seriáli Riverdale a v niektorých súdnych prípadoch ju obhajoba použila ako argument pri vysvetľovaní správania obžalovaných.
Bell je však voči takýmto tvrdeniam skeptická. „Nerozumieme, prečo si niekto vyberá nevinné obete, brutálne ich zabíja, sexuálne napáda alebo zohavuje spôsobom, aký poznáme pri sériových vrahoch. Myslím si, že jednoducho túžime nájsť niečo, čo by tento jav vysvetlilo,“ hovorí.
Podľa nej zatiaľ neexistujú dôkazy, že by jediný gén dokázal vysvetliť celé spektrum extrémne násilného správania. „Zvyčajne sa pozeráme na psychologické, sociálne a rodinné faktory, ktoré môžu prispieť k tomu, že si človek vytvorí schopnosť páchať takéto činy,“ dodáva.
Gén MAOA
Gén MAOA riadi tvorbu enzýmu monoaminooxidáza A. Ten pomáha rozkladať neurotransmitery, teda chemické látky v mozgu, medzi ktoré patrí serotonín, dopamín či zlúčeniny súvisiace s adrenalínom. Tieto látky ovplyvňujú náladu, emócie, spánok, chuť do jedla aj reakcie na stres. Enzým funguje ako upratovací tím, ktorý ich po splnení úlohy odstráni.
Ak mutácia naruší jeho činnosť, môže vzniknúť veľmi zriedkavý stav nazývaný deficit monoaminooxidázy A. Takmer výlučne postihuje mužov a spája sa s miernym intelektovým znevýhodnením aj problémami so správaním vrátane agresívnych výbuchov.
Vedci predpokladajú, že pri zníženej aktivite enzýmu sa neurotransmitery hromadia v mozgu viac než zvyčajne. Nie je však úplne jasné, ako presne tento proces ovplyvňuje správanie človeka.
Niektoré výskumy naznačujú, že môže sťažovať kontrolu impulzov alebo ovplyvniť vývoj určitých oblastí mozgu. Objavila sa aj hypotéza, že úlohu môže zohrávať tyramín, látka nachádzajúca sa napríklad v syroch, ktorá by mohla u niektorých ľudí zhoršovať príznaky. Ani tieto teórie však zatiaľ nie sú definitívne potvrdené.
Môžu sa násilné sklony dediť?
Najväčší strach nemajú ľudia z vlastného génu, ale z predstavy, že by raz odovzdali sklony k násiliu svojim deťom. Bell prezradila, že stretla klientov, ktorí mali násilných rodičov alebo súrodencov a rozhodli sa nemať deti práve zo strachu z dedičnosti.
„Je veľmi ťažké upokojiť človeka, ktorý má násilného rodiča aj násilného súrodenca, a povedať mu, že je celkom možné, že bude mať skvelé deti a že sa to nebude prenášať genetickou cestou,“ vysvetľuje.
Dodáva však, že súčasný stav výskumu nepodporuje predstavu, že by sa sklony k násiliu dedili podobne spoľahlivo ako napríklad farba očí. „Myslím si, že niektorí ľudia veria, že genetika má v tomto smere oveľa väčšiu moc. Zatiaľ však nemáme štúdie, ktoré by existenciu takého genetického ukazovateľa potvrdili,“ uzatvára psychologička.
