💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Šteklenie má dva typy - jedno je len nepríjemné, druhé nás rozosmeje.
- Sám sa poriadne poštekliť nedokážeš, lebo mozog vlastný dotyk dopredu predvída.
- Výskumy na potkanoch ukázali, že šteklenie súvisí s hrou, bezpečím a emóciami.
- Vedci stále netušia, prečo sú najšteklivejšie práve pazuchy, rebrá a chodidlá.
Stačí pár prstov pod rebrami a z dospelého človeka je zrazu dieťa, ktoré sa smeje, uhýba a kričí, nech to okamžite prestane. Najbizarnejšie na tom je, že keď rovnaký pohyb skúsiš urobiť sám na sebe, takmer nič sa nestane. Šteklenie je preto oveľa väčšia záhada, než sa tvári. Nie je to len lacný spôsob, ako niekoho rozosmiať, ale zvláštny mix dotyku, paniky, dôvery, hry a mozgového predvídania, píše Forbes.
O šteklení rozmýšľali už Sokrates, Aristoteles, Galileo, Descartes aj Darwin. Po viac než 2-tisíc rokoch by človek čakal jasnú odpoveď. Lenže veda ju stále nemá. Prehľadová práca z roku 2025 v magazíne Science Advances dokonca hovorí, že obyčajné šteklenie je stále jedna z veľkých otvorených otázok neurovedy.
Čo je šteklivé a čo je len nepríjemné?
Vedci rozlišujú dva typy šteklenia. Prvý sa volá knismesis. To je ten ľahký, skoro svrbivý pocit, keď ti po ruke prejde vlas, pierko alebo hmyz. Nie je to smiešne, skôr otravné. Z evolučného pohľadu dáva zmysel - telo ťa upozorňuje, že po koži možno lezie niečo, čo tam nemá byť.
Druhý typ je gargalesis. To je klasické šteklenie pod pazuchami, na rebrách alebo na chodidlách, pri ktorom sa smeješ, hoci to nemusí byť úplne príjemné. Práve toto je veľká záhada.
Nedokážeš si ho poriadne spôsobiť sám a funguje len vtedy, keď do hry vstúpi niekto iný. Prehľad v magazíne Neuroscience Research z roku 2025 zdôrazňuje, že tieto dva typy treba odlišovať, lebo fungujú inak a vyvolávajú úplne iný emočný stav.
Potkany, ktoré sa smiali
Najčudnejšia časť výskumu šteklenia znie ako scéna z absurdnej komédie, pretože vedci šteklili potkany. V štúdii publikovanej v roku 2016 v magazíne Science zistili, že pri šteklení sa potkanom aktivovala oblasť mozgu zodpovedná za vnímanie dotyku.
Zvieratá pritom vydávali ultrazvukové zvuky, ktoré ľudské ucho nepočuje, vracali sa k ruke experimentátora a robili spontánne výskoky, ktoré vedci nazvali skokmi radosti. Ešte zaujímavejšie je, že rovnaké neuróny sa zapájali aj pri hre.
Šteklenie teda nemusí byť len reakcia kože, ale súčasť starého mozgového systému pre hru. Keď však vedci potkany dostali do stresu, napríklad jasným a nepríjemným prostredím, smiech aj chuť hrať sa zmizli. Inak povedané, šteklenie potrebuje pocit bezpečia.
Prečo sa sám nepošteklíš?
Mozog nie je pasívna kamera, ktorá len nahráva svet. Neustále predpovedá, čo sa stane. Keď pohneš rukou a dotkneš sa vlastného tela, mozog si dopredu pripraví odhad - toto bude môj dotyk. Potom tento signál stlmí. Preto vlastné šteklenie nefunguje.
Tento jav sa volá senzorické stlmenie. Znamená to, že mozog slabšie vníma podnety, ktoré si sám vytvoril. Cudzí dotyk je však menej predvídateľný, a práve preto prejde cez filter.
Mozog má svoje tlačidlo hry
V roku 2023 prišla štúdia v magazíne Neuron, ktorá posunula pátranie hlbšie do mozgu. Vedci skúmali oblasť s názvom periaqueduktálna sivá hmota. Znie to hrozivo, ale predstav si ju ako starú riadiacu zónu v strednom mozgu, ktorá súvisí s bolesťou, obranou, hlasovými reakciami aj emóciami. Keď ju u potkanov zablokovali, šteklenie aj hra takmer zmizli.
To naznačuje, že šteklenie nie je moderný výmysel ľudskej psychiky. Je to hlboko uložený mechanizmus, ktorý zdieľame minimálne s viacerými cicavcami.
Je šteklenie príjemné, alebo trochu desivé?
Najlepšia odpoveď znie, že oboje. Silné šteklenie nie je čisté potešenie ako dobrá masáž. Je v ňom aj malá dávka bezmocnosti, prekvapenia a napätia. A presne to z neho možno robí hru.
Preto je hranica dôležitá. Keď sa smeješ, nemusí to automaticky znamenať, že sa ti to páči. Šteklenie funguje najmä tam, kde je dôvera. Bez nej sa z hry rýchlo stáva nepríjemný zásah do tela. Okrem toho vedci stále nevedia, prečo máme šteklivé práve pazuchy, rebrá či chodidlá. Nevedia ani to, prečo niektorí ľudia reagujú extrémne a iní skoro vôbec.
Najväčšia otázka však zostáva, načo nám šteklenie vlastne je? Môže trénovať deti na fyzickú hru, posilňovať vzťah medzi rodičom a dieťaťom alebo testovať dôveru medzi ľuďmi. Isté je len jedno, za tým najhlúpejším smiechom sa skrýva prekvapivo vážna veda.
