💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Zvýšený počet špecifických mutácií našli u detí ožiarených otcov.
- Čím vyššia dávka radiácie, tým viac genetických „zhlukov“.
- Riziko ochorení sa zatiaľ nezdá byť výrazne vyššie.
- Štúdia prináša prvý jasný dôkaz medzigeneračného efektu.
Výbuch reaktora v Černobyle v roku 1986 sa zapísal do histórie ako jedna z najväčších jadrových katastrof. Dlhé roky sa vedci pýtali, či následky ionizujúceho žiarenia zasiahli len tých, ktorí boli priamo vystavení, alebo či sa „prepísali“ aj do DNA ich detí, píše portál ScienceAlert.
Jasný dôkaz
Tím z University of Bonn sa rozhodol hľadať odpoveď inak než predchádzajúce výskumy. Namiesto bežných mutácií sa zameral na takzvané zhlukované de novo mutácie (cDNM), teda dve alebo viac genetických zmien tesne vedľa seba, ktoré sa objavia u dieťaťa, ale nie u rodičov. Takéto zhluky môžu vzniknúť, keď radiácia poškodí DNA a jej oprava nie je dokonalá.
Výsledky publikované v magazíne Scientific Reports priniesli prvý jasný dôkaz medzigeneračného efektu. „Zistili sme významné zvýšenie počtu cDNM u potomkov ožiarených rodičov a potenciálnu súvislosť medzi odhadovanou dávkou žiarenia a počtom týchto mutácií u ich detí,“ píšu vedci.
„Napriek neistote týkajúcej sa presnej povahy a množstva ionizujúceho žiarenia ide o prvú štúdiu, ktorá poskytuje dôkaz o existencii medzigeneračného efektu dlhodobej expozície nízkym dávkam ionizujúceho žiarenia na ľudský genóm,“ dodávajú.
Čo presne našli v DNA
Vedci analyzovali celý genóm 130 detí pracovníkov, ktorí likvidovali následky černobyľskej havárie. Porovnali ich so 110 deťmi nemeckých vojenských radarových operátorov, ktorí mohli byť vystavení rozptýlenému žiareniu, a s kontrolnou skupinou 1 275 detí rodičov bez expozície.
Priemerne našli 2,65 zhlukovaných mutácií na dieťa v černobyľskej skupine, 1,48 v radarovej skupine a 0,88 v kontrolnej skupine. Aj po štatistických úpravách zostal rozdiel významný.
Zároveň platilo jednoduché pravidlo - vyššia dávka žiarenia u rodiča znamenala viac genetických zhlukov u dieťaťa. Radiácia totiž podporuje vznik reaktívnych foriem kyslíka, molekúl, ktoré dokážu lámať reťazce DNA. Ak sa zlomy opravia nepresne, vznikajú práve takéto mutačné „klastre“.
Máme sa báť?
Tu prichádza prekvapivo pokojnejšia správa. Deti ožiarených rodičov nemali vyššie riziko ochorení. Mnohé z mutácií sa totiž nachádzajú v takzvanej nekódujúcej DNA, teda v častiach genómu, ktoré priamo neurčujú tvorbu bielkovín.
„Vzhľadom na nízky celkový nárast cDNM po expozícii ionizujúcemu žiareniu otcami a na malý podiel genómu, ktorý kóduje bielkoviny, je pravdepodobnosť, že by ochorenie u potomkov bolo vyvolané takouto mutáciou, minimálna,“ uvádzajú autori.
Pre porovnanie vieme, že vyšší vek otca pri počatí zvyšuje počet mutácií, ktoré môže odovzdať dieťaťu. Riziko spojené s rodičovským vekom je podľa vedcov vyššie než potenciálne riziko z radiácie, ktoré skúmali.
Limity a odkaz do budúcnosti
Výskum má svoje slabiny. Expozícia sa odhadovala na základe historických záznamov a starých meracích zariadení. Účasť bola dobrovoľná, čo mohlo ovplyvniť zloženie vzorky. Napriek tomu je posolstvo jasné - ionizujúce žiarenie môže zanechať jemné genetické stopy aj v ďalšej generácii.
„Možnosť prenosu genetických zmien vyvolaných radiáciou na ďalšiu generáciu je obzvlášť znepokojujúca pre rodičov, ktorí mohli byť vystavení vyšším dávkam ionizujúceho žiarenia a potenciálne dlhší čas, než sa považuje za bezpečné,“ uzatvárajú vedci. Černobyľ tak aj po 40 rokoch ukazuje, že niektoré príbehy sa nekončia zatvorením reaktora, ale pokračujú v našej DNA.
