💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- V Černobyle žije čierna huba, ktorá rastie rýchlejšie v ionizujúcej radiácii.
- Vedci si myslia, že vďaka melanínu môže fungovať podobne ako rastliny pri fotosyntéze.
- Zatiaľ však nikto nepotvrdil, že skutočne dokáže získavať energiu z radiácie.
- Napriek tomu je fascinujúcim kandidátom na prírodný „radiáciový štít“ pre vesmírne misie.
Keď v roku 1986 explodoval reaktor číslo štyri v Černobyle, vzniklo jedno z najtoxickejších miest na planéte. No tam, kde ľudský život končí, si iné formy života začali vytvárať vlastné impérium. A najprekvapivejším vládcom tohto ekosystému sa stala... huba, píše portál ScienceAlert.
Temné steny, tmavšie huby
Na vnútorných stenách zničeného reaktora, na miestach, kde by si nezostal nažive ani pár minút, našli vedci zvláštny čierny povlak. Bola to Cladosporium sphaerospermum, huba plná melanínu, farbiva, ktoré jej dáva takmer uhľovo čiernu farbu.
Prvé prekvapenie prišlo už koncom 90. rokov, keď tím mikrobiologičky Nelli Zhdanovej z Ukrajinskej národnej akadémie vied vykonal prieskum v okolí reaktora. Našli až 37 druhov húb, pričom mnohé z nich mali rovnaký rys: boli tmavé až čierne. A medzi nimi dominovala C. sphaerospermum, „superhuba“, ktorá dokonca vykazovala najvyššie úrovne rádioaktívnej kontaminácie.
Radiácia ako vitamín?
O niekoľko rokov neskôr prišla ešte väčšia bomba. Radiofarmakologička Ekaterina Dadachova a imunológ Arturo Casadevall z Albert Einstein College of Medicine zistili, že keď túto hubu vystavia ionizujúcej radiácii, nedeje sa to, čo by si čakal. Nič sa neničí, nič neodumiera. Huba rastie rýchlejšie.
Ionizujúca radiácia je typ žiarenia, ktorý dokáže trhať elektróny z atómov, rozbíjať molekuly a ničiť DNA. Pre ľudí je smrteľná, pre rakovinové bunky smrteľná ešte viac. Ale Cladosporium sphaerospermum? Tá akoby si v nej namáčala korene. Vedci si všimli, že melanin v hube mení svoje správanie, keď je vystavený radiácii, akoby bol aktívnejší, pripravený robiť niečo viac.
Teória, ktorá znie ako sci-fi
V roku 2008 Dadachova a Casadevall predstavili myšlienku, ktorá znie ako scenár z nejakej cyberpunk série - huba možno využíva ionizujúcu radiáciu tak, ako rastliny využívajú svetlo pri fotosyntéze. Melanín by v tejto verzii príbehu fungoval ako chlorofyl.
Huba by tak mohla doslova „jesť“ radiáciu. Ale problém je v tom, že hoci signály tomu nasvedčujú, proces nie je dokázaný. Nikto zatiaľ nepreukázal:
- že huba získava energiu z radiácie,
- že fixuje uhlík pomocou žiarenia,
- ani že existuje presný biochemický mechanizmus, ktorý to umožňuje.
Ako napísal tím pod vedením inžiniera Nilsa Averecha zo Stanfordovej univerzity: „Skutočná radiosyntéza však zostáva nepotvrdená.“
Z Černobyľa rovno do vesmíru
V roku 2022 sa výskum posunul o level vyššie, doslova. Vedci vzali hubu do vesmíru a pripevnili ju na vonkajší povrch ISS, kde dostala plnú dávku kozmického žiarenia. Výsledok? Senzory pod Petriho miskou ukázali, že cez hubu preniklo menej radiácie než cez čisté agarové médium. Inými slovami fungovala ako mini štít.
Nie kvôli radiosyntéze, ale jednoducho preto, že melanín je skvelý absorbér žiarenia. Pre budúce misie na Mars či Mesiac to znie neuveriteľne lákavo.
Nie je v tom sama
Černobyľská hviezda nie je jediný čierny organizmus, ktorý reaguje zvláštne: Wangiella dermatitidis rastie rýchlejšie v ionizujúcom žiarení a Cladosporium cladosporioides zas pri žiarení tvorí viac melanínu, aj keď nerastie. Nie je teda jasné, či je to adaptácia, či stresová reakcia alebo niečo úplne iné.
Tak čo teda robí? Krátka odpoveď je že nikto nevie. Dlhá, že huba z Černobyľa robí s radiáciou niečo, čo jej pomáha prežiť tam, kde by iné organizmy zomreli. Melanín ju nielen chráni, ale možno jej aj dáva energetickú výhodu, len to ešte nevieme dokázať.
A možno je to najlepšia pointa celého príbehu - príroda stále skrýva mechanizmy, ktoré nechápeme. Aj v ruinách jadrovej katastrofy si život nájde cestu.