? Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- DNA sa rozpadne približne po siedmich miliónoch rokov, dinosaury ale vymreli pred 65 miliónmi.
- Z fosílií zostali len tvrdé časti, kosti, zuby, lebky.
- Ani s najlepšou technológiou by vedci nedokázali „poskladať“ kompletné dino-DNA.
- V najlepšom prípade by vznikol hybrid, a teda niečo medzi vtákom a jašterom, nie pravý dinosaurus.
DNA, teda deoxyribonukleová kyselina, je biologická encyklopédia každého organizmu, ktorý kedy žil, a teda aj dinosaurov. Nesie genetický kód, ktorý rozhoduje o tom, ako bude telo rásť, vyzerať a fungovať. Tvoja DNA je jedinečná, určuje farbu tvojich očí, typ vlasov aj predispozície, píše portál The Conversation.
Lenže DNA sa nachádza najmä v mäkkých častiach tela - v svaloch, krvných cievach, orgánoch či tukovom tkanive. A tie sa z tiel dinosaurov dávno rozložili alebo stali korisťou iných pravekých zvierat.
Čo zostalo po dinosauroch
To, čo dnes nazývame „dinosaurie fosílie“, sú v skutočnosti len ich tvrdé časti - kosti, zuby, lebky. Milióny rokov sa skrývali pod vrstvami bahna, minerálov a vody. Dnes ich vedci nachádzajú v skalách, útesoch či dokonca na dvoroch rodinných domov.
Z týchto úlomkov dokážu paleontológovia poskladať celé kostry, také, ktoré obdivuješ v múzeách. Ale v kostiach, ktoré prežili 65 miliónov rokov, už nezostalo nič živé.
Prečo „dino-DNA“ neexistuje
Aj keby vedci chceli, nemajú z čoho DNA získať. Molekuly DNA sa totiž časom rozkladajú. Nnajnovšie výskumy ukazujú, že po asi siedmich miliónoch rokoch sa úplne rozpadnú. Dinosaury však vymreli v období kriedy, teda pred viac ako 65 miliónmi rokov.
Ako povedal jeden z autorov štúdie pre The Conversation, aj keby sme dnes vykopali dokonale zachovalú fosíliu T-Rexa, jeho DNA by bola dávno preč. Napriek tomu sa vedcom podarilo nájsť fragmenty DNA v mladších fosíliách, napríklad v mamutoch alebo neandertálcoch.
Ich pozostatky sú totiž „iba“ dva milióny rokov staré, čo je hlboko pred hranicou úplného zmiznutia DNA. Tieto úspechy dokazujú, že veda sa posúva dopredu, no aj tak má svoje limity. Na „oživenie“ dinosaura by sme museli cestovať v čase, alebo si jednoducho vystačiť s Hollywoodom.
A keby predsa...
Predstav si, že by sa vedcom podarilo získať úlomky dinosaurej DNA. Ani vtedy by nedokázali zrekonštruovať celý genetický kód. Museli by ho doplniť DNA moderného zvieraťa, pravdepodobne vtáka alebo plaza. Vzniklo by tak čosi, čo by sa dinosaurovi len podobalo. Hybrid, nie skutočný T-Rex. A ak si spomenieš na Jurský park, vieš, že aj vymyslené pokusy skončili katastrofou.
Realita je jasná, skutočných dinosaurov sa už nikdy nedočkáme. Ale aj keď ich nevieme priviesť späť, vieme z ich fosílií čítať príbehy o tom, ako sa život na Zemi vyvíjal. A možno je to tak lepšie, lebo kto by chcel mať na dvore pobehujúceho skutočného dinosaura?