Vždy, keď sa začne hovoriť o zívaní (nehovoriac o jeho sledovaní v priamom prenose) nasleduje jasná reakcia - zívneme si tiež. Našťastie máme vždy na výber, ži ho horko-ťažko potlačíme, alebo jednoducho necháme ústa dokorán, píše portál Unilad.
Prečo to ale robíme? Vedci o tom dlho diskutujú bez definitívnej odpovede, no teraz sa objavila nová zaujímavá teória. V prvom rade si ale odpovedzme na to, čo to zívanie vlastne je. Ide o „otvorenie vašich dýchacích ciest a úst, aby ste sa dlho a zhlboka nadýchli vzduchu,“ vysvetľuje Cleveland Clinic.
„Je to komplexný svalový pohyb. V priebehu niekoľkých sekúnd sa celé vaše dýchacie cesty úplne rozšíria. A okolité svaly sa silne natiahnu alebo napnú, najvýraznejšie okolo hrdla (hltanu). Ďalším výrazom pre zívanie je oscitácia.“
Príčina je nejasná
Stránka tiež uvádza, že táto ľudská funkcia je „bežná, ale mätúca“ a žiadna teória, prečo to vlastne robíme, nie je istá, avšak mnohé „bežné spúšťače“ zahŕňajú „únavu, nudu, prebúdzanie a stres“. „Vidieť alebo počuť zívanie iných ľudí môže tiež spôsobiť zívanie,“ dodáva. Objavila sa však nová teória, ktorá by mohla poskytnúť definitívnu odpoveď.
Andrew Gallup zo State University of New York s ňou prišiel počas svojho bakalárskeho štúdia. Spýtal sa sám seba, či zívanie nie je v skutočnosti pohybom vyvolaným v snahe pomôcť ochladiť mozog. V štúdii Gallup tvrdí, že otvorenie čeľustí takým náhlym spôsobom spôsobí prietok krvi okolo lebky, čo zase pomáha regulovať teplotu mozgu.
Keď zívaš, automaticky sa nadýchneš, čo podľa Gallupa privádza vzduch do tvojho systému, ktorý vedie späť do mozgu, čo má podobne chladiaci účinok. Namiesto jednoduchého teoretizovania sa Gallup rozhodol reálne otestovať svoju predpoveď.
Fungovalo to
Ľudia boli testovaní za normálnych podmienok a potom boli požiadaní, aby si na hlavu priložili studený obklad. Štúdia odhaľuje: „Keď si účastníci priložili k čelu teplý zábal alebo zábal s izbovou teplotou a sledovali ľudí, ako zívajú, v 41 percentách prípadov sa vyskytlo nákazlivé zívanie. Keď si účastníci držali na čele studený obklad, nákazlivé zívanie kleslo na 9 percent.”
Pokušeniu zívať bolo ďalej zabránené tým, že účastníci boli požiadaní, aby dýchali nosom – hlásený rýchlejší spôsob ochladenia mozgu v porovnaní s dýchaním ústami. „V skupine s nazálnym dýchaním sa nevyskytli žiadne zívnutia. Vo všetkých ostatných skupinách aspoň raz zívlo aspoň 45 percent divákov. V skupine s prísne orálnym dýchaním si aspoň raz zívlo 54 percent ľudí,“ pokračuje štúdia.
Gallup tiež požiadal účastníkov, aby si strčili teplomer do úst pred a po zívaní a zistil, že teploty účastníkov údajne stúpajú tesne pred a potom klesajú. Štúdia vysvetľuje: „Podľa našej hypotézy by zívanie nemalo podporovať spánok, ale malo by spánok znepriateliť. Všeobecne sa verilo, že zívanie v prítomnosti iných je neúctivé a je znakom nudy.“
Chce to lepšie dôkazy
„Avšak podľa nášho zistenia zívanie presnejšie odráža mechanizmus, ktorý udržiava pozornosť. Podobne, keď niekto zíva v skupinovom prostredí ako dôkaz zníženej efektívnosti mentálneho spracovania, nákazlivé zívanie sa mohlo vyvinúť na podporu udržiavania bdelosti.“
Podľa niektorých odborníkov však Gallupova skupina nedokázala predložiť žiadne presvedčivé experimentálne dôkazy na podporu jeho teórie. A tak sa dostávame opäť na začiatok, že príčina a následky zívania sú stále nejasné. Úplne nová teória by však po dôkladnom odbornom preverení mohla tento status zmeniť.
