Ešte v roku 2009 štatistik Paul Murtaugh a klimatický vedec Michael Schlax vypočítali, že mať len jedno dieťa v krajine s vysokými emisiami, ako sú Spojené štáty, pridá do atmosféry približne 10-tisíc ton CO₂. To je päťnásobok emisií, ktoré vyprodukuje priemerný rodič za celý svoj život.
Dôvod, prečo je toto číslo také veľké, je ten, že potomkovia budú mať pravdepodobne sami deti, čím sa emisie udržia pre mnoho ďalších generácií, píše portál The Conversation.
„Vzhľadom na potenciálny klimatický vplyv mať čo i len jedno dieťa niektorí etici tvrdia, že existujú hranice, aké veľké by naše rodiny mali byť. Zvyčajne navrhujú, aby sme nemali viac ako dve deti na pár, alebo možno nie viac ako jedno. Iní dokonca tvrdili, že za súčasných okolností môže byť najlepšie nemať deti vôbec,” píšu lektor etiky na Univerzite v Bristole Martin Sticker a odborný asistent Felix Pinkert z Universität Wien.
„Klimatickí etici vo všeobecnosti súhlasia s tým, že klimatická kríza je bezprecedentná a vyžaduje si, aby sme prehodnotili, čo možno eticky požadovať od jednotlivcov. Navrhovanie etických limitov veľkosti rodiny však mnohým pripadalo nechutné pre množstvo obáv,” vysvetľujú a ponúkajú štyri dôvody, prečo ani zďaleka nie je také jednoduché nemať deti len kvôli klimatickým zmenám.
1. Obviňovanie určitých skupín
Filozof Quill Kukla varoval pred nebezpečenstvom stigmatizácie. Potvrdenie povinnosti mať menej detí by mohlo naznačovať, že za zmenu klímy môžu určité skupiny, ktoré sú vnímané tak, že majú viac detí ako je priemer. Týmito skupinami bývajú etnické menšiny a socioekonomicky znevýhodnení ľudia.
Kukla tiež vyjadril obavu, že ak začneme hovoriť o obmedzení počtu detí, môže to bremeno skončiť neúmerne na pleciach žien. Ženy sú už teraz pod tlakom, aby naplnili predstavu spoločnosti o tom, koľko detí by mali alebo nemali mať.
„Tieto obavy sa priamo netýkajú toho, aké skutočné morálne záväzky na zníženie emisií máme. Zdôrazňujú však ťažkú povahu rozprávania o etických limitoch plodenia.”
2. Kto je skutočne zodpovedný?
Filozofická obava, ktorú sme vyvolali v minulosti, spochybňuje koncepciu zodpovednosti, ktorá je základom argumentov pre limity plodenia. „Väčšinou si len myslíme, že ľudia sú zodpovední za to, čo robia oni sami, a nie za to, čo robia iní, vrátane svojich dospelých detí.”
Z tohto hľadiska môžu mať rodičia určitú zodpovednosť za emisie, ktoré produkujú ich maloleté deti. Je možné, že by mohli niesť aj určitú zodpovednosť za emisie, ktorým sa ich dospelé deti nevyhnú. Ale nie sú zodpovední za luxusné emisie svojich detí, ani za emisie svojich vnúčat a ďalších.
Keď sa to takto rozdelí, uhlíková stopa po narodení dieťaťa je oveľa menej drastická a už nevyniká v porovnaní s inými možnosťami spotreby. Podľa jedného odhadu, ktorý sleduje túto logiku, každý rodič nesie zodpovednosť za približne 45 ton dodatočných emisií CO₂. Je to to isté, ako keby si absolvoval jeden transatlantický spiatočný let každé štyri roky svojho života.
3. Je to jednoducho príliš pomalé
Už teraz vidíme známky rozpadu klímy. Ľad sa topí, oceány sa otepľujú a mnohé klimatické rekordy padli už toto leto. Aby sme sa vyhli stupňujúcim sa vplyvom zmeny klímy, klimatickí vedci sa zhodujú v tom, že musíme urýchlene dosiahnuť nulové čisté emisie. Najčastejšie navrhované ciele pre tento cieľ sú do roku 2050 alebo 2070.
„Ale vzhľadom na naliehavú potrebu urýchleného zníženia emisií je obmedzenie plodenia žalostne neadekvátnou odpoveďou. Je to preto, že výsledné zníženie emisií sa prejaví až po oveľa dlhšom období.”
4. Cesta k čistej nule
Keďže obmedzenie plodenia nezníži emisie dostatočne rýchlo, emisie na obyvateľa musia klesnúť – a to rýchlo. Ale to nie je len v moci jednotlivých spotrebiteľov alebo budúcich rodičov. To, čomu čelíme, je problém kolektívnej akcie. Etická zodpovednosť za znižovanie emisií leží na pleciach nielen jednotlivcov, ale aj spoločností, ich inštitúcií a podnikov.
V skutočnosti, ak sa nám spoločne podarí znížiť naše emisie na obyvateľa na čistú nulu do roku 2050, potom mať dieťa dnes vedie len k malému množstvu emisií. Po roku 2050 by oni a ich potomkovia museli myslieť na dosahovanie čistých emisií.
„Filozofické argumenty, že by sme mali mať menej detí, spochybňujú naše chápanie toho, čo môže morálka vyžadovať vo veku klimatických zmien. Tiež spochybňujú, či najzmysluplnejšie rozhodnutia, ktoré môžeme ako jednotlivci urobiť, sú jednoduché spotrebiteľské voľby. Ale filozofická debata o tom, či existuje povinnosť mať menej detí, je zložitá – a zostáva otvorená,” dodávajú odborníci.
