Zuzka HudáčováArchív Zuzky Hudáčovej/
StoryEditor

Jediná Slovenka na Stanforde: Štúdium vyjde okolo 80-tisíc na rok. Pomáhame si, nikto ti tu nepovie nie

Dominika Pacigová27.06.2022., 16:00h

Má 18 rokov, študuje na Stanforde a s významnými vedcami pracuje na viacerých projektoch či výskumoch.

Lajkuj Brainee.sk na

O vedu sa začala zaujímať už na základnej škole. Snažila sa skontaktovať s viacerými slovenskými vedcami s prosbou o stáž, no márne. To ju však neodradilo a už v štrnástich rokoch stážovala na Masarykovej univerzite v Brne, kde sa venovala diferenciácii kmeňových buniek do neutrálnych roziet a organoidov. Okrem toho pod vedením Pavla Čekana a jeho tímu spolupracovala na vývoji diagnostického testu na covid-19. Dnes má 18 rokov, študuje na Stanforde a s významnými vedcami pracuje na viacerých projektoch či výskumoch.

„Nechcem generalizovať, ale mám pocit, že práve starší vedci na Slovensku nie sú stotožnení s tým, že by mladí boli prínosom pre vedu. Naopak, v Amerike sa od ľudí očakáva, že ak majú skutočný záujem o vedu, začnú v 15 - 16 rokoch pracovať v laboratóriu,“ hovorí pre brainee.hnonline.sk Zuzana Hudáčová, jediná Slovenka študujúca na Stanforde.

Ako vyzerá študentský život na Stanforde?

Keď som povedala, že idem na Stanford, ľudia mali predsudky, že budem neustále v knihách. Aj my sme však mladí ľudia a radi sa občas zabavíme. Každý sa môže zariadiť tak, ako chce, závisí to od toho, čo študenti preferujú.

Čo preferuješ ty?

Mňa párty nenapĺňajú, radšej sa stretnem s kamarátmi, spolu si oddýchneme, porozprávame sa alebo si zatancujeme. Myslím si, že som taký zlatý stred.

Stretla si na Stanforde nejakého študenta zo Slovenska?

Keď som kontaktovala medzinárodné centrum, dostala som prekvapivú odpoveď – momentálne som jedinou Slovenkou študujúcou na Stanforde. Prvá veta, ktorú som v tejto súvislosti povedala, bola – treba to zmeniť.

Ako vnímajú Američania a zahraniční študenti Slovákov?

Nikdy v živote som nemala pocit, že by som cítila svoju identitu tak, ako tu. Pravdepodobne aj vďaka tomu, že som tu jediná Slovenka. Ľudí to fascinuje, no na druhej strane, neseparujeme sa a vnímame sa na základe toho, čo robíme a aké sme osobnosti.

Je medzi vami cítiť konkurenciu?

Čakala som, že budeme medzi sebou súperiť, čo je sčasti aj pravda, ale nikdy sa mi nestalo, že by sme si navzájom nepomohli. Často máme mnoho povinností, nestíhame, no aj napriek tomu, že ostatní majú toho viac než dosť, nikdy ti nepovedia 'nie' a snažia sa ti pomôcť.

Paradoxom je, že najviac kompetitívnu atmosféru som cítila na Slovensku. Následne som študovala na Dollar Academy v Škótsku, kde bola priateľská atmosféra, no Stanford jednoznačne víťazí.

Ako je to s financiami, keď sa dostaneš na takúto prestížnu univerzitu?

Už v čase, keď sa uchádzaš o štúdium, sa ťa pýtajú na finančnú situáciu rodiny, a zároveň musíš požiadať o finančnú pomoc. Na základe poskytnutých informácií ti vypočítajú, koľko peňazí dostaneš, ak ťa príjmu na Stanford.

Môžem povedať, že študent z priemernej slovenskej rodiny zvyčajne dostane plné štipendium.

Aké náklady ti pokrýva štipendium?

Všetky, či už ide o ubytovanie, stravu, alebo ďalšie výdavky. Pokiaľ sa tvoja rodina ocitne v zlej finančnej situácii, začnú ti hradiť aj letenky.

Aké sú celkové náklady na štúdium?

Čísla sú neskutočne vysoké, štúdium na rok vyjde okolo 80-tisíc dolárov. Ak dostaneš plné štipendium, dokáže ťa to motivovať. Povieš si, že urobíš všetko pre to, aby si tu nepremrhala čas, keď ti niekto platí toľko peňazí za štúdium na Stanforde.

Aké podmienky si musela splniť, aby si sa dostala na Stanford?

Prihlasovací proces do Ameriky je oveľa náročnejší. Európske univerzity od teba zvyčajne vyžadujú životopis, známky a nejaké testy, no tu ťa preskúmajú z každej strany.

Chcú vedieť, ako ťa vnímajú spolužiaci, okrem toho potrebujú odporúčacie listy od učiteľov, spolupracovníkov, tvoje známky, mimoškolské aktivity či úspechy. Taktiež píšeš eseje, prostredníctvom ktorých zisťujú, aká si osobnosť, aký máš zmysel pre humor, ale aj to, ako rozmýšľaš a či si vyspelá.

Mala si aj prijímacie pohovory?

Mala som interview, avšak to je iba dobrovoľný a relatívne nepodstatný komponent. Študentom, ktorí sa hlásia zo slovenských škôl, by som odporúčala absolvovať štandardizovaný test, keďže naše maturity nie sú považované za akademicky dostatočne rigorózne. Ja som ich však kvôli pandémii nemohla absolvovať. Mala som ale šťastie, keďže som sa hlásila zo škótskej Dollar Academy, kde sa kvalifikácie považujú za dostatočne akademicky rigorózne. Rolu taktiež zohrali dobré známky.

Na aký odbor si sa hlásila?

V americkom školskom systéme neuvádzaš odbor, ale to, čo chceš potenciálne študovať. Tu nemusíme deklarovať svoju koncentráciu do konca druhého ročníka. Ak by som sa teraz rozhodla, že chcem študovať jadrovú fyziku, pokojne by som mohla.

V čom je americký školský systém iný v porovnaní so slovenským?

Hoci som neštudovala na slovenskej vysokej škole, môžem povedať, že tu nás nikto nevodí za ruku. Každý si vyberá také predmety, aké chce. Samozrejme, máme limity, ktoré musíme splniť, ale pokiaľ chceš mať menej akademického rozvrhu a viac projektov, máš na to priestor.

Ako to máš rozdelené ty?

Vždy som sa skôr zameriavala na biológiu, psychológiu či neurovedu, no keďže som na najlepšej škole technológií a počítačov na svete, snažím sa využiť to. Chcem si rozširovať svoje zručnosti, aby som tieto vedy dokázala aplikovať do technológií.

V prvom ročníku sa pomerne veľa študentov zameriava na triedy, ja sa však venujem aj výskumom, aj projektom, pretože som zistila, že ma to najviac baví a učím sa tak najrýchlejšie.

Na akých výskumoch a projektoch momentálne pracuješ?

Aktuálne sa venujem diferenciácii kmeňových buniek do mozgových organoidov v laboratóriu jedného z mojich hrdinov, Sergiu P. Pasca. O práci v tomto laboratóriu som snívala od trinástich rokov. Začala som sa zaoberať neurotechnológiou brain-computer interfaces, čiže prepájaním mozgu s počítačom. Taktiež aj neurovedou spánku a vedomia. S neurovedcom a vedeckým autorom Davidom Eaglemanom som založila vzdelávací a výskumný klub o spánku a snívaní.

Čím si spánok získal tvoju pozornosť?

Spánok je jednou z najmysterióznejších a najzaujímavejších oblastí neurovedy, ktoré boli dlho podceňované, no môžu sa stať kľúčom k chápaniu ľudského vedomia. Tým, že máme rôzne spánkové cykly a rytmy, dokážeme sa vytrénovať tak, aby sme si lepšie pamätali sny, a zároveň aby sme ich aj potenciálne začali kontrolovať.

Táto oblasť bola dlho považovaná za viac spirituálnu než vedeckú, no rešpektovaný neurovedec Stephen LaBerge, s ktorým som v kontakte, dokázal, že ide o neurovedecký fenomén.

Štúdie totiž priniesli prekvapivé výsledky s tým, že kontrola snov môže byť terapiou v prípade psychiatrických ochorení. Nie je to niečo, čo skúmam, no je to zaujímavá myšlienka, o ktorej sa s neurovedcami snažím premýšľať.

O vedu nad rámec školských predmetov si sa zaujímala už počas základnej školy, keď si sa snažila skontaktovať s viacerými vedcami s prosbou o stáž, no ozvalo sa ti len malé percento z nich. V akom veku začali tvoji súčasní spolužiaci pracovať v laboratóriách?

Závisí to od krajiny, no v Amerike sa od mladých očakáva, že ak majú skutočný záujem o vedu, začnú pracovať v 15 až 16 rokoch v laboratóriu. V iných krajinách sa na to nekladie až taký dôraz, no väčšina spolužiakov nemala s tým problém.

Je teda ťažké získať v mladom veku stáž vo vedeckom odbore na Slovensku?

To predovšetkým závisí od ľudí, na ktorých mladí vedci natrafia. Nechcem generalizovať, ale mám pocit, že práve starší vedci na Slovensku nie sú stotožnení s tým, že by niekto vo veku okolo pätnásť rokov bol prínosom pre vedu.

Myslím si, že ja som mala veľké šťastie na laboratória, kde som stážovala. Keďže si ma vybrali, boli otvorení možnosti mať v tíme mladšieho človeka.

image

Zuzka Hudáčová

Archív Zuzky Hudáčovej/

Nelákajú ťa teraz slovenskí vedci naspäť na Slovensko?

Tí, ktorí ma nechceli vziať na stáž, sa mi doposiaľ neozvali a nemyslím si, že to urobia. Ako sa hovorí – starého psa novým kúskom nenaučíš. Posunula som sa ďalej a teší ma, že som medzi tými, ktorí ma rešpektujú, a mám oporu v tých, čo ma podporovali od začiatku.

Plánuješ sa vôbec vrátiť do rodnej krajiny?

Nad touto otázkou som už neraz premýšľala, no racionalizovala som si to jednoduchým spôsobom. Mám totiž dve misie – inovovať a pomôcť svetovej a slovenskej vede. Ak pomôžem svetu, pomôžem aj Slovensku. Myslím si, že ak ostanem tu, budem užitočnejšia.

Ako často chodíš domov? Plánuješ prísť cez leto na Slovensko?

Odkedy som prišla sem, doma som ešte nebola, no prednedávnom prišla za mnou mama. Ak sa nič nezmení, domov plánujem prísť koncom augusta, keďže cez leto budem plne pracovať na výskume mozgových organoidov na Stanforde, a čiastočne pracovať pre neurotechnologický start-up NextSense. Vyvíjajú totiž slúchadlá, ktoré dokážu monitorovať mozgové vlny, a tak potenciálne pomôcť pri detekcii neurologických porúch.

Bude tam priestor aj na honorár?

Prvý raz v živote budem platená. To je ďalšia zaujímavosť. Hoci nie všetci, ale tunajšie laboratória a zamestnávatelia ťa zaplatia bez ohľadu na to, koľko máš rokov a skúseností. Dokážu ťa oceniť, keďže na neplatenú prácu mladých sa pozerajú akoby na zneužívanie detskej práce.

Vo všeobecnosti, ako vnímaš postavenie žien vo vede na Slovensku v porovnaní so zahraničím?

Keďže som nenašla dostatok štatistík pre Slovensko, nedokážem to objektívne porovnať. Viem to však posúdiť na základe množstva komunikácie o tejto problematike.

Ženy vo vede v Amerike sú z môjho pohľadu oveľa viac explicitne podporované. Keďže chcú viac žien vo vede, robia všetko pre to, aby to tak bolo.

Stretávaš sa aj dnes so stereotypnými názormi, ktoré kolujú o vedcoch?

Vedec nie je iba akademický profesor zavretý v laboratóriu. Je to zastaraný názor, ktorý niektorí ľudia stále nasledujú, ale mohlo by sa to už zmeniť. Veda sa dá robiť viacerými spôsobmi v rôznych oblastiach. Môžeš ju robiť na univerzite, počítači, v start-upe, perom a papierom, alebo u seba doma. Nemusíš sa limitovať iba na jednu disciplínu.

V ktorej oblasti vidíš svoju budúcnosť ty?

Prednedávnom som mala krízu, pretože som nevedela, ako by som sa mala definovať. Myslím si však, že to nie je úplne potrebné, dôležité je mať víziu. Chcela by som však posunúť hranice chápania ľudského mozgu.

Zuzana Hudáčová

V 14 rokoch stážovala na Masarykovej univerzite, kde sa venovala výskumu diferenciácie kmeňových buniek do neutrálnych roziet a mozgových organoidov. V 16 rokoch spolupracovala s vedcom Pavlom Čekanom na vývoji covid-19 diagnostického testu. Okrem toho získala plné štipendium na Dollar Academy v Škótsku. Vyhrala celobritskú vedeckú prehliadku The Big Bang Competition UK a reprezentovala Spojené kráľovstvo na LIYSF konferencii v Londýne. Spolupracovala na dvoch vedeckých publikáciách v Stem Cell Research a Youth STEM Matters. Taktiež spoluzaložila medzinárodný študentský vedecký časopis Young Global Scholars, kde bude do roku 2022 hlavnou editorkou v sekcii prírodných vied. Vo veku 17 rokov ju prijali na Stanford University v Amerike. V roku 2021 bola zaradená do rebríčka žien 30 pod 30 v Škótsku. Prijali ju do laboratória Sergiu P. Pasca na Stanford School of Medicine a založila vzdelávací a výskumný klub spánku a snov pod dohľadom neurovedca a vedeckého autora Davida Eaglemana na Stanford University.

menuLevel = 4, menuRoute = notsorry/news/veda/ako-na-to, menuAlias = ako-na-to, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
14. august 2022 06:20