Vedci už dlhšie vedia, že oči stavovcov, teda aj naše, sa zásadne líšia od očí bezstavovcov. Rozdiel nie je len vo vzhľade, ale aj v tom, z akých buniek sú zložené a ako sa vyvíjajú ešte pred narodením, píše portál The Conversation. Dlho však nebolo jasné, kde sa tieto rozdiely vlastne vzali.
Práve na to sa zamerala nová štúdia. Výskumníci sa pozreli na desiatky veľkých skupín živočíchov a sledovali, kde sa u nich nachádzajú oči a bunky citlivé na svetlo a na čo presne slúžia.
Ukázalo sa, že svetlocitlivé bunky sa u živočíchov opakovane objavujú na dvoch miestach. Jedny sú po bokoch hlavy a pomáhajú so smerovaním pohybu. Druhé sa nachádzajú v strede hlavy, nad mozgom, a slúžia skôr na orientáciu v prostredí (napríklad na rozlišovanie dňa a noci alebo toho, čo je hore a čo dole).
Podľa vedcov mal veľmi dávny predok stavovcov kedysi pôvodne pár očí, no keď prešiel na pokojnejší, nehybný spôsob života a zavŕtaval sa do morského dna (zhruba pred 600 miliónmi rokmi), tieto oči už nepotreboval. Keďže sa menej pohyboval, „riadiace“ oči sa preňho stali zbytočne náročné a evolúcia ich preto jednoducho odstavila.
Najskôr oči stratil, potom ich znovu získal
Tento tvor však úplne bez vnímania svetla nezostal. V strede hlavy si zachoval svetlocitlivé bunky, ktoré mu stále pomáhali orientovať sa podľa okolitého svetla. A práve z nich sa neskôr vyvinulo malé stredové oko.
Keď sa tento pradávny predok opäť vrátil k aktívnejšiemu pohybu vo vode, znovu začal potrebovať lepšiu orientáciu a kontrolu nad smerom. Evolúcia preto začala pracovať s tým, čo už mala k dispozícii: zo stredového oka sa postupne vytvorili dve očné štruktúry po stranách hlavy – no a práve tie sa mali neskôr vyvinúť do očí, aké poznáme dnes.
Z pôvodného stredového oka sa v mozgu dokonca zachovala určitá stopa dodnes. Súvisí s epifýzou, teda orgánom, ktorý pomáha riadiť tvorbu melatonínu (hormónu spánku). U niektorých živočíchov tento orgán stále reaguje na svetlo, no u cicavcov túto úlohu napokon prevzali oči.
Nie všetky oči sa vyvíjali rovnako
Hmyz a kôrovce majú zložené oči z množstva malých jednotiek, ktoré im poskytujú široké zorné pole, vynikajúce vnímanie pohybu a schopnosť vidieť rýchlejšie ako ľudské oko. Niektoré druhy slimákov a chobotníc zas majú oči, ktoré fungujú prekvapivo podobne ako tie naše. Rôzne živočíchy sa k schopnosti vidieť dopracovali odlišnými cestami.
Vedci upozorňujú, že naša sietnica je mimoriadne zložitá: obsahuje obrovské množstvo neurónov a svojou komplexnosťou sa takmer približuje mozgovej kôre. To naznačuje, že príbeh vývoja zraku nie je len o očiach samotných, ale úzko súvisí aj s tým, ako sa vyvíjal náš mozog. Oči tak pravdepodobne stáli aj pri rozvoji zložitého správania, rýchlejšieho rozhodovania a napokon aj väčších a výkonnejších mozgov.
