Nie je to len drobný rozmar či zlozvyk. Ide o skutočný psychologický problém (sociálnu fóbiu) vyprázdniť črevá v situáciách, kde sa človek necíti dostatočne súkromne, a ktorý dokáže výrazne ovplyvniť každodenný život. Ľudia s parcoprézou často prispôsobujú svoj denný plán „bezpečnej“ toalete a v súvislosti s tým obmedzujú jedenie alebo sa vyhýbajú cestovaniu či spoločenským aktivitám. Tento problém sa niekedy vyskytuje spoločne s neschopnosťou vyprázdniť močový mechúr (parurézou).
Portál ScienceAlert informuje, že za všetkým je strach z posudzovania a z toho, čo si pomyslia ostatní. Obava, že je niekto blízko, niečo začuje, ucíti, alebo si nebodaj všimne, že na toalete tráviš „príliš veľa času“. Myseľ pracuje, telo sa stiahne a prirodzený proces sa jednoducho zablokuje.
Psychológovia radia parcoprézu medzi formy sociálnej úzkosti. Ľudia trpiaci týmto problémom majú tendenciu byť k sebe mimoriadne kritickí a prežívať silný strach z odsúdenia. Výsledkom je začarovaný kruh: čím viac sa snažia kontrolovať, tým menej to ide. V závažných problémoch sa neschopnosť vyprázdniť objavuje aj na súkromných toaletách či doma (pokiaľ je nablízku niekto z rodiny alebo priateľov), píše MindOverGut.
Bežnejšie, než si myslíš
Hoci sa o tom nahlas nehovorí, tento problém vôbec nie je zriedkavý. Výskumy ukazujú, že významná časť ľudí sa verejným toaletám skrátka vyhýba – či už zo strachu, hanby alebo obáv o hygienu. Mnohí sa s tým naučia „žiť“, no za cenu ustavičného diskomfortu a nepríjemných obmedzení.
Zadržiavanie stolice však nie je neškodné. Postupne vedie k tvrdnutiu stolice, chronickej zápche a bolestivým komplikáciám, ako sú hemoroidy či dokonca vážnejšie zdravotné problémy. Extrémne prípady ukazujú, že dlhodobé ignorovanie potreby ísť na toaletu môže mať fatálne následky.
Malé zmeny
Základom je zdravý prístup k vyprázdňovaniu. Krátky čas na toalete, dostatok vlákniny a hydratácia. Odborníci odporúčajú jednoduché pravidlo: sadnúť si, uvoľniť sa a ak to nejde do pár minút, skúsiť to neskôr.
Pomáha aj pravidelnosť, pokojné prostredie a práca na odbúraní mýtu, že „ nás niekto sleduje“. Väčšina ľudí sa na verejnom WC sústredí výlučne na seba.
Ak úzkosť pretrváva, riešením býva odborná pomoc. Kognitívno-behaviorálna terapia patrí v súčasnosti medzi tie najúčinnejšie prístupy – pomáha meniť vzorce myslenia a postupne si budovať istotu aj v nepríjemných situáciách. Často funguje metóda malých, postupných krokov: vyberať najskôr menej stresujúce prostredia, až neskôr tie náročnejšie. Prvým krokom by však vždy mala byť práve návšteva lekára, ktorý vylúči fyzické príčiny a pomôže nastaviť ďalší postup.
Ísť na toaletu je tá najprirodzenejšia vec. Stres z niečoho tak základného by nemal diktovať náš denný režim ani obmedzovať náš život. Ak sa v tomto probléme spoznávaš, vedz, že v tom nie si sám, a že riešenia existujú. Stačí o tom len začať hovoriť.