Lietajúce taniere skutočne existovali.Wikimedia./
StoryEditor

Lietajúce taniere skutočne existovali. Len príliš nelietali a skončili v múzeách ako nepodarené projekty

iDnes.czRadek Panchartek10.07.2024., 08:00h

Lietajúce taniere sú fenomén, ktorým sa zaoberá množstvo ľudí. Väčšinou ide o podvrhy. Ale stroje v tvare lietajúcich tanierov existovali. Vývojom jedného z nich sa v 50. rokoch zaoberali leteckí konštruktéri, letectvo, armáda aj NASA. Výsledok bohužiaľ zďaleka nezodpovedal očakávaniam ani vynaloženým nákladom.

Lajkuj Brainee.sk na

Za projektom „lietajúceho taniera“ stál britský letecký konštruktér John Carver Meadows „Jack“ Frost. Prešiel celým radom britských leteckých firiem: Airspeed Ltd., Miles Aircraft Ltd., Westland Aircraft, Blackburn Aircraft Ltd. a Slingsby Aviation. Okrem iného navrhoval trup stíhačky Westland Whirlwind alebo klzák Slingsby T.18 Hengist. Od roku 1942 pracoval pre spoločnosť de Havilland Aircraft Company, slávneho pilota a konštruktéra sira Geoffreya de Havillanda. Tu sa podieľal na konštrukcii viacerých slávnych stíhačiek, aby mohol byť menovaný šéfkonštruktérom projektu pokusného nadzvukového lietadla DH108 Swallow. Bolo to prvé britské lietadlo so šípovým krídlom, čo bola v tom čase prevratná technológia.

image

Fatamorgána, porucha stroja či skutočné UFO? Ukrajinská armáda zachytila vo vojnovej zóne neidentifikovateľný predmet

V roku 1947 sa „Jack“ Frost presťahoval do Kanady, kde začal pracovať vo firme AV Roe (AVRO) Canada. Tu prevzal pozíciu šéfkonštruktéra projektu XC-100 (budúci CF-100 Canuck). V roku 1952 bol obvinený z toho, že projekt viazne a bol odvolaný z funkcie.

Následne založil skupinu špeciálnych projektov SPG (Special Projects Group). SPG postupne zabrala jednu opustenú budovu, postavenú počas vojnového „boomu“ výroby a systematicky budovala imidž „prísne tajné“. V nej začal vyvíjať lietadla s kolmým vzletom a pristátím VTOL (Vertical Take Off and Landing), ktoré nazval projekt Y.

image

Za projektom „lietajúceho taniera“ stál britský letecký konštruktér John Carver Meadows „Jack“ Frost.

Wikimedia/Bzuk/

V auguste totiž Sovieti v Semipalatínsku odpálili svoju prvú jadrovú bombu RDS-1. Spojené štáty museli reagovať a keďže letecké základne by boli jedným z primárnych cieľov, muselo letectvo počítať s možnosťou, že budú zničené vzletové dráhy. Jednou z ciest, ako tento problém vyriešiť, bol práve vývoj lietadiel s VTOL.

Projekt Y

Projekt Y vznikol ako reakcia na potenciálnu hrozbu sovietskych strategických bombardérov s jadrovými bombami na palube. Výkonné lietadlá s kolmým vzletom mali chrániť severné prístupy k severoamerickému kontinentu. Mali dosahovať rýchlosť 2,5 Machu, vyletieť mali až do výšky 20-tisíc metrov a dolet mali mať 1 600 kilometrov.

image

Projekt Y vznikol ako reakcia na potenciálnu hrozbu sovietskych strategických bombardérov s jadrovými bombami na palube.

Wikimedia/Bzuk/

Na pohon lietadla mal slúžiť motor s radiálnou turbínou RFGT (Radial Flow Gas Turbine). Prívod vzduchu zaisťovali ploché lapače na hornej a spodnej strane trupu a štrbiny na prove. Výtokové plyny vychádzali zadnou plochou tryskou a štrbinami po obvode trupu. A kokpit bol umiestnený uprostred rotora turbíny.

Rovnako ako mnoho iných, podobne riešených VTOL lietadiel z tejto doby, bol najväčší problém s ich stabilitou  počas vnášania a v tom, že pilot nevidel, kam pristáva. V roku 1952 bol projekt Y rozpracovaný do takej fázy, že kanadské ministerstvo obrany uvoľnilo 400-tisíc Kanadských dolárov. V roku 1953 bola postavená drevená maketa, ale zachovali sa iba jej fotografie. Ďalšie financie ministerstvo neuvoľnilo a projekt bol ukončený.

Americká pomoc

Koncom roku 1953 navštívila spoločnosť AVRO Canada skupina amerických odborníkov, aby si prezrela stíhacie lietadlo CF-100 Canuck. „Jack“ Frost sa k delegácii cestou pripojil a presvedčil ju, aby sa išla pozrieť do jeho „tajných dielní“, kde im predviedol maketu Projekt Y a výkresy Y-2. Okrem toho mal prekvapenie, o ktorom nevedelo ani vedenie firmy. Dve diskovité lietadlá označené ako Silver Bugs. Prvé bolo jednomiestne s priemerom 6,55 metrov a ôsmimi hviezdicovito umiestnenými prúdovými motormi Armstrong Siddeley Viper. Druhé malo priemer 8,84 metrov a malo mať úctyhodné výkony: rýchlosť 3,5 Machu (viac ako 4000 kilometrov za hodinu, dostup 24-tidíc metrov a stúpavosť 95 metrov za sekundu). Všetko samozrejme len na papieri.

Výsledkom bolo, že USAF (americké letectvo) súhlasilo s financovaním Frostovej SPG a uvoľnilo 750-tisíc dolárov zo svojho rozpočtu na rok 1955. Vedenie firmy AVRO Canada, povzbudené americkou účasťou, uvoľnilo ďalšieho 2,5 milióna dolárov na stavbu prototypu. Letectvo pridalo v marci 1957 ďalšie financie a začalo projekt označovať ako Weapons System 606A. Ale testy všetkých makiet lietadiel v tvare lietajúceho taniera boli neúspešné, predovšetkým preto, že plánované výkony ďaleko presahovali vtedajšie (a v podstate aj dnešné) technické a technologické možnosti. Výsledkom bolo zastavenie financovania.

image

Rovnako ako mnoho iných, podobne riešených VTOL lietadiel z tejto doby, bol najväčší problém s ich stabilitou  počas vnášania a v tom, že pilot nevidel, kam pristáva.

Wikimedia/Bzuk/

Avšak „Jack“ Frost to nevzdával. Navrhol postaviť menší a menej ambicióznejší stroj, ktorý mal slúžiť na overenie správnosti jeho koncepcie. Projekt nazval Avrocar, pretože ďalšou obeťou, ktorú chcel „podojiť“ o peniaze, bola US Army.

Americká armáda podľahla v 50. rokoch rovnakej vidine ľahko dosiahnuteľných „technických zázrakov“ ako letectvo. Pretože mala neblahé skúsenosti s protipechotnými a protitankovými mínami z čias druhej svetovej i kórejskej vojny, zatúžila po dopravnom prostriedku, ktorý by sa pohyboval nad zemou.

Ako dopadol jeho ďalší lietajúci tanier sa dozvieš na druhej strane.

menuLevel = 3, menuRoute = notsorry/news/veda, menuAlias = veda, menuRouteLevel0 = notsorry, homepage = false
23. júl 2024 13:42