Na to, ako vojna ničí okrem ľudských životov aj prírodu, sme sa pozreli v tomto článku. Ozbrojené konflikty vo svete však za sebou zanechávajú ešte jednu neviditeľnú, no o to viac smrtiacu stopu. Aj vojny totiž vypúšťajú do ovzdušia emisie uhlíka a tým dlhodobo ovplyvňujú klímu.
Ekológ Benjamin Neimark aj s kolegami odhadli, že samotná armáda USA prispieva k viac emisiám skleníkových plynov ako 150 krajín sveta. Síce existuje mnoho vlažných pokusov armády ozeleniť svoje vojnové stroje – vývoj elektrických tankov alebo námorné lode jazdiace na biopalivá – napriek tomu sa však veľmi málo diskutuje o tom, ako prispievajú k zmene klímy, najmä počas vojny.
Niemark spolu so svojim tímom a pomocou množstva metód pracovali na otvorení tejto „čiernej skrinky“ vojnových emisií a v rámci Rámcový dohovoru OSN o zmene klímy požadovali transparentné podávanie správ o vojenských emisiách.
Priame a nepriame emisie
Niektoré vojenské emisie nie sú nevyhnutne špecifické pre vojnové obdobie, ale počas boja sa dramaticky zvyšujú. Medzi najväčšie zdroje patrí letecké palivo pre lietadlá a nafta pre tanky a námorné lode, uvádza The Converstion.
Medzi ďalšie zdroje patrí výroba zbraní a munície, rozmiestnenie vojsk, bývanie a zásobovanie armád. Potom je tu zmätok, ktorý armády spôsobujú zhadzovaním bômb, vrátane požiarov, dymu a trosiek z poškodení domov a infraštruktúry – to všetko sa rovná masívnej „uhlíkovej vojne“.
Aby sa zohľadnil celý tento uhlík, výskumníci musia začať so základnými údajmi o priamych „výfukových“ emisiách, známych ako emisie rozsah 1. Ide napríklad o uhlík, ktorý vzniká priamo pri spaľovaní paliva v motore lietadla. Ak vieme, koľko paliva spotrebuje na kilometer určitý typ prúdového lietadla, môžeme začať odhadovať, koľko uhlíka vypustí celá flotila týchto lietadiel počas určitého počtu misií.
Potom tu máme emisie z vykurovania alebo elektriny, ktoré sú nepriamym výsledkom konkrétnej činnosti – emisie zo spaľovania plynu na výrobu elektriny napríklad na osvetlenie kasární. Toto sú emisie rozsahu 2.
Odtiaľ sa môžeme pokúsiť vysvetliť komplexný dlhý rad ďalších nepriamych emisií, známy ako rozsah 3. Tieto sa nachádzajú vo vojenských dodávateľských reťazcoch a zahŕňajú uhlík emitovaný čímkoľvek od výroby zbraní po IT a inú logistiku.
Na lepšie pochopenie bojových emisií tím vedcov dokonca navrhol novú kategóriu rozsah 3 Plus, ktorá zahŕňa všetko od škôd spôsobených vojnou až po rekonštrukciu po konflikte.
Konkrétne problémy
Dobrým príkladom je štúdia, ktorá sa zaoberá používaním betónu americkou armádou v Iraku v rokoch 2003 až 2011. Počas okupácie Bagdadu americká armáda postavila stovky kilometrov múrov ako súčasť svojej mestskej protipovstaleckej stratégie. Používali sa na ochranu pred škodami spôsobenými bombami nastraženými povstalcami a na riadenie civilných a povstaleckých pohybov v rámci mesta nasmerovaním obyvateľov cez povolené cesty a kontrolné stanovištia.
Betón má však aj obrovskú uhlíkovú stopu, ktorá predstavuje takmer sedem percent globálnych emisií CO₂. A samotné betónové múry v Bagdade, dlhé 412 kilometrov spôsobili emisie odhadom 200-tisíc ton CO₂ a jeho ekvivalentu v iných plynoch (CO₂e). To je zhruba ekvivalent celkových ročných emisií z výfuku automobilov v Spojenom kráľovstve alebo celkovým emisiám malého ostrovného štátu.
Vojna na Ukrajine má uhlíkovú stopu Belgicka
Na Ukrajine začali vedci sčítať všetky vyššie uvedené faktory, aby vypočítali uhlíkové účinky ruskej invázie. Táto práca je revolučná, pretože sa pokúša vykonať veľmi náročnú úlohu účtovania emisií vojny takmer v reálnom čase.
Vo svojej štúdii odhadujú, že uhlíková stopa v prvom roku vojny je v oblasti 120 miliónov ton CO₂e. To sú zhruba ročné emisie Belgicka. Len munícia a výbušniny vyprodukovali v tomto období približne 2 milióny ton CO₂e – čo sa rovná takmer jednej miliarde hovädzích steakov.
Zameranie na emisie konfliktov je obzvlášť aktuálne vzhľadom na vojnu medzi Ukrajinou a Izraelom a Gazou, stále je to však neprebádaný aspekt vojny.
