Predstav si, že si detailne pamätáš každý jeden deň svojho života. Od toho, aké tričko mal oblečené tvoj sused pred desiatimi rokmi keď ťa zdravil na ulici, až po reportáž v správach starú 15 rokov, ktorú si videl v televízii pred spaním. Inak nepodstatné veci, ktoré vytesňujeme z našej hlavy, si Jill Price pamätá navždy.
Price sa narodila 30. decembra 1965 v New Yorku. Jej prvé jasné spomienky začínajú okolo veku 18 mesiacov. Vtedy bývala so svojimi rodičmi v byte oproti Rooseveltovej nemocnici v Midtown Manhattan. Pamätá si na kričiace sanitky a premávku, ako rada liezla na gauč v obývačke a pozerala sa z okna na 9. Avenue, uvádza The Guardian.
Zmena bydliska ako spúšťač
Hoci mala vždy perfektnú pamäť, jej špeciálne nadanie sa objavilo neskôr. Keď mala osem rokov, jej rodičia sa rozhodli presťahovať za prácou z New Jersey do Los Angeles. A podľa Jill bol práve to zlomový okamih, odkedy si postupne začala pamätať aj to, čo by nemala.
Price vedela, že po ich odchode z New Jersey už nič nemôže byť ako predtým, a tak sa pokúsila zapamätať si svet, z ktorého bola vytrhnutá. Robila zoznamy, fotila, uchovávala každý artefakt, každý odovzdaný lístok a útržok. Ak to bola vedomá snaha trénovať jej pamäť, fungovalo to možno lepšie, než si kedy predstavovala.
Bola prvou osobou, ktorej bola diagnostikovaná to, čo je dnes známe ako vysokokvalitná autobiografická pamäť (HSAM) alebo hypertymézia. Tento stav, zdieľa s približne 60 ďalšími ľuďmi. Väčšinu dní svojho života si pamätá tak jasne, ako si my ostatní pamätáme nedávnu minulosť plnú ostrých detailov.
Pamätá si každý jeden deň v týždni pre každý dátum od roku 1980. Pamätá si, čo robila, s kým bola, kde bola v každý z týchto dní. Aktívne si dokáže vybaviť spomienku spred 20 rokov rovnako, ľahko ako spomienku spred dvoch dní, no jej spomienky sa spúšťajú aj mimovoľne.
Pamätá si len veci spojené s jej životom
Price si pamätá aj dátumy, kedy sa udiali významné a malé udalosti, popri širších svetových udalostiach, ktoré sa vtedy udiali. Ľahko si vybaví všetky svoje nepríjemné prvé rande a šťastné spomienky. Dokáže sa však vrátiť aj k tým zlým, vrátane traumy z detstva a dramatických hádok.
Zaujímavé je, že si nevie vybaviť veci, ktoré priamo nesúvisia s jej životom, píše portál Timesnownews. Napríklad pamätať si text piesne, recitovanie básničiek alebo plnenie iných pamäťových cvičení. Živé zapamätanie sa vzťahuje len na jej vlastný život, povedala. Nakoniec si začala viesť denník, o ktorom hovorí, že jej pomohol „uvoľniť sa“ vždy, keď mala pocit, že jej spomienky sa vymkli kontrole alebo vyvolali úzkosť alebo paniku.
Terčom štúdie už vyše 20 rokov
Riaditeľ centra pre neurobiológiu, učenie a pamäť na University of California-Irvine, James McGaugh, začal prvýkrát študovať pamäť v 50. rokoch minulého storočia. V roku 2000, keď ho Price kontaktovala, sa jeho výskum zameral na to, že čím je zážitok emocionálne provokatívnejší, tým je pravdepodobnejšie, že si ho dlhšie zapamätáme.
Keď sa totiž stane niečo čo i len mierne stimulujúce, pozitívne alebo negatívne, spôsobí to uvoľnenie stresových hormónov nadobličiek, ktoré následne aktivujú časť mozgu amygdalu. Tá potom premieta do iných častí mozgu, že vec, ktorá sa práve stala, je dôležitá a treba si ju zapamätať.
McGaugh strávil svoju profesionálnu kariéru štúdiom silne formovaných spomienok a Price mala zrejme tie najsilnejšie, s akými sa kedy stretol. McGaughov záujem o ňu bol o niečom viac, než len o pochopení jej mimoriadnych schopností rozpamätávania sa. Dúfal, že jej jedinečný stav by nás mohol naučiť niečo nové o tom, ako si vytvárame a uchovávame spomienky.
Štúdium HSAM s najväčšou pravdepodobnosťou nepovedie priamo k vyliečeniu Alzheimerovej choroby alebo demencie. Stále totiž nie je jasné, či sa HSAM ukáže ako fascinujúca kuriozita alebo kľúč, ktorý odomkne najhlbšie tajomstvá o tom, ako funguje pamäť.
