Tento experiment dostal príznačný názov Rat Park Addcition (závislosť v parku pre potkany, pozn. red.). Vďaka nemu sa zistilo, že závislosť nie je len o tom, že niektorí z nás droge podľahnú a majú jednoducho smolu. Ukázal nám aj druhú tvár problému, a síce, že závislosť v sebe zahŕňa zložku environmentálnu aj existenčnú. Aj tak sa však nájdu vedci, ktorí s výsledkami štúdie nesúhlasia.
70. roky boli na svojom konci a kanadský psychológ Dr. Bruce Alexander spolu s kolegami z Univerzity Simona Frasera pracovali na štúdii ohľadne drogovej závislosti. Tá sa do širšieho povedomia spoločnosti dostala ako skratka Rat Park.
Voda alebo morfín
V experimente vedci študovali správanie potkanov, resp. ich výber: čistá voda alebo voda s morfiom? Potkany prerozdelili do niekoľkých skupín. Jedna bola umiestnená do klietky, ďalšia sa zas pohybovala v klietkovom komplexe, ktorému dali názov Rat Park.
Klietka prvej skupiny bola malá, nudná a potkany v nej boli samé bez možnosti socializácie. Za to Rat Park bol priestranný, konkrétne 200-krát väčší než štandardné laboratórne klietky a bolo tam umiestnených 16 až 20 potkanov, pričom sa tam nachádzali aj samičky a samci. V Rat Parku si potkany mohli hľadať potravu, mali tam hračky a aj priestor na párenie.
Nikoho asi neprekvapí, že prvá skúmaná skupina si veľmi rýchlo vybudovala závislosť na vode s morfiom. Tá sa však prehĺbila až do takej miery, až sa potkany predávkovali a zomreli. V druhej skupine mali tiež na výber dve varianty vody. Tej s morfiom sa však ledva dotkli, oveľa radšej dávali prednosť šanteniu sa s kamarátmi a páreniu sa. Aj aj keď už zvolili vodu s drogou, nikdy sa nepredávkovali a robili to s dlhšími časovými periódami. Nešlo teda o pravidelné drogovanie, ale skôr o občasný úlet. Čím silnejšiu sociálnu komunitu mali potkany vybudovanú, chuť na drogu sa znižovala, píše sa na portáli Psychiatric Times.
Dr. Alexander vo svojej štúdii dospel k záveru, že závislosť nebola vyvolaná ani tak drogou, ako prostredím, v ktorom potkany žili. Šťastný potkan nemá potrebu siahať po drogách. Premostením na človeka by sa dalo to isté vyhlásiť aj o našom druhu.
F. Christiane vo svojej knihe My deti zo stanice Zoo taktiež písala o tom, ako depresívne prostredie Berlínu 70. rokov vplývalo na tínedžerov, ktorí vtedy podľahli závislosti na heroíne. Tá sa vtedy Berlínom začala masovo šíriť a naberať na popularite.
Spočiatku odstrkovaný
Výsledky štúdie Dr. Alexandra však neboli v tej dobe populárne. Odmietli ho rovno dva renomované vedecké časopisy (Americká asociácia pre pokrok vedy a aj Britský denník pre multidisciplinárne a pokročilé štúdie). Pre tím Dr. Alexandra to bola veľká rana. Pravdepodobne za to mohol fakt, že oba zmenené časopisy boli založené ešte v 19. storočí a viedli ich vedci, ktorí boli starí a štúdia Alexandra im prišla pohoršujúca.
Keď však svoje zistenia poslal do vedeckého časopisu Farmakologická biochémia a správanie, získal okamžitý úspech a v redakcii mu dali priestor. Vďaka tomu získal jeho tím dôveryhodnosť, rešpekt aj popularitu.