24. októbra 1960 pri explózii balistickej rakety R-16 (SS-7 podľa klasifikácie NATO) na mieste zahynulo 76 ľudí, vojakov i civilných technikov vývojových a výrobných závodov. Na vine bolo, v týchto časoch nijako prekvapivé, porušenie celého radu elementárnych bezpečnostných pravidiel pri skúškach, píše iDnes.cz
Cigareta zachránila konštruktéra rakety
Desiatky ďalších ľudí zomreli v nemocniciach. Medzi obeťami havárie bol aj vtedajší najvyšší veliteľ strategických raketových vojsk ZSSR Mitrofan I. Nedelin. Ten sa rozhodol sledovať štart rakety priamo na štartovacej ploche. Najhoršia nehoda v dejinách letov do vesmíru je tak označovaná ako Nedelinova katastrofa.
Ako zázrakom prežil konštruktér rakety Michail Jangel. „Ako to, že si to prežil,” pýtal sa Jangela v telefóne tesne po havárii sovietsky vodca Nikita Chruščov. „Išiel som si zafajčiť,” znela lakonická a roztrasená odpoveď Jangela, ktorý dostal krátko potom jeden zo svojich niekoľkých infarktov.
Sovietske vedenie oficiálne oznámilo, že maršal Nedelin a ďalších 91 príslušníkov raketových vojsk i civilistov zahynulo pri leteckej katastrofe. Pravdu sa verejnosť dozvedela až po 30 rokoch. Neskoršie odhady hovoria o 125 až 200 obetiach.
Ignorované problémy
Už od začiatku príprav štart sprevádzali problémy, ale sovietski vodcovia nechceli nič počuť o tom, že by sa mohol presunúť. Raketa R-16, na Západe označovaná ako SS-7 Saddler, mala pôvodne odletieť 23. októbra 1960. Z technických dôvodov bol štart odložený o 24 hodín.
O výsledok sa osobne zaujímal vtedajší šéf Sovietskeho zväzu Chruščov, a tak vedúci predstavitelia armády o ďalšom odložení odmietli diskutovať. Márne boli aj početné varovania technikov. Raketové motory a prístroje sa kontrolovali a opravovali priamo na odpaľovacej ploche a nový druh paliva sa oproti bežnej praxi ani neprečerpával do vedľajších zásobníkov. Únik paliva označil „otec” rakety Jangel za drobnosť.
Vo večerných hodinách 24. októbra bola vyhlásená tridsaťminútová predštartová pohotovosť. Zrazu vyšľahol z jedného motora plameň, ktorý okamžite prenikol do palivovej nádrže s kyselinou dusičnou a tá sa vyliala na betónové priestranstvo. Tlaková vlna následnej explózie, ktorá bola viditeľná do vzdialenosti 50 kilometrov, odhodila prítomný personál na niekoľko desiatok metrov a potom sa rozpútala ohnivá smršť.
Raketa aj so štartovacou konštrukciou sa prelomila a spadla na ešte živých, horiacich ľudí, ktorí pripomínali živé pochodne. Filmové zábery katastrofy ukazujú, že mnohí sa márne pokúšali o útek a pokiaľ ich nedostihli plamene, udusili sa jedovatými výparmi paliva.
Sovietsky zväz o nehode klamal
Po Nedelinovi zostala iba časť čiapky a hodinky, ktoré sa zastavili v čase 18:45. „Kto sa bojí, nech ide domov,” vyhlásil krátko pred svojou smrťou. Vyšetrovanie viedol Leonid Brežnev, ale sovietske vedenie sa všetko snažilo zamiesť pod stôl. Mŕtvi boli pochovaní na rôznych častiach cintorína, aby nebol nápadný rovnaký deň smrti uvedený na hroboch.
Pozostalí sa pravdu dozvedeli až po tridsiatich rokoch, keď sa tiež v Bajkonure objavil pamätník obetiam s nápisom: „Večná sláva vojakom, ktorí zomreli hrdinskou smrťou pri plnení svojich vojenských povinností 24. októbra 1960”. Dovtedy sa oficiálne hovorilo o „leteckom nešťastí”.
Najhoršia raketová katastrofa
„Nedelinova katastrofa" sa obvykle uvádza ako najhoršia katastrofa spojená s raketovým programom. V súvislosti so sovietskym a ruským raketovým programom je to zrejme pravda. Je však možné, že najhoršou katastrofou spojenou s kozmickým a raketovým programom bol neúspešný štart čínskej rakety CZ-3 (Long March 3) s družicou Intelsat 708 v noci 14. februára 1996.
Raketa tri sekundy po štarte stratila smer a dopadla na zem do blízkosti neďalekého mestečka, ktoré bolo takmer kompletne zničené. Čínske oficiálne zdroje obvykle uvádzajú 6 – 8 mŕtvych a 57 – 64 zranených, niektoré mimočínske zdroje však odhadujú počet mŕtvych na 400 – 500. Tieto odhady však pramenia len z televíznych záberov z miesta tragédie a sú absolútne neoveriteľné a podľa viacerých nezávislých odborníkov veľmi prehnané.
Neskoršie vyšetrovanie ukázalo, že chyba bola v tom, že systém dal nesprávny signál na otvorenie palivových uzáverov. Samozápalné a vysoko toxické palivo potom katastrofu dokonalo. Veľkú úlohu zohralo aj uponáhľanie celej akcie.
Pokusy s medzikontinetálnou balistickou raketou s novým palivom pokračovali až do januára 1961 a koncom toho istého roku bola raketa SS-7 zaradená do výzbroje sovietskej armády. Presne o tri roky neskôr, 24. októbra 1963, explodovala na kazašskej základni ďalšia raketa. Táto nehoda si ale vyžiadala iba sedem obetí.
