Letisko Željava, obrovský podzemný bunker letectva Juhoslovanskej národnej armády, sa nachádzalo na hraniciach dnešnej Bosny a Hercegoviny a Chorvátska, v blízkosti mesta Bihač. Vznikalo pod krycím názvom Objekt 505 a v Európe takmer nenašlo porovnanie. Svojmu účelu slúžilo dvadsaťštyri rokov, než ho 60 ton výbušnín poslalo do dejín, píše Radomír Dohnal z iDnes.cz
Počiatočné plány na vybudovanie leteckej základne Željava, vytvorenie podzemných hangárov, kasární, operačného a komunikačného centra, vrátane dodatočného začlenenia systémov včasného varovania pred balistickými raketami, sa datujú k 50. a 60. rokom minulého storočia. Vízie projektantov postupne rástli, rovnako tak aj rozpočet. Objekt 505 sa tak stal najdrahšou vojenskou základňou v histórii Juhoslávie a jednou z najdrahších v celej Európe.
Šialený rozpočet
Pochybnosti o výške nákladov pochopiteľne pretrvávajú. Dnes už sa nedá presne zistiť, koľko výstavba podzemnej leteckej základy vlastne stála. Niektoré zdroje uvádzajú triezvejšie štyri miliardy dolárov, hlavný architekt celého projektu, inžinier s českými koreňmi Dragoslav Sobotka, pred rokmi hovoril dokonca o ôsmich miliardách.
So započítanou infláciou by to dnes bolo okolo 40 až 50 miliárd. Názornejšie je však porovnanie, ktorý výdavky na výstavbu podzemného komplexu prirovnáva k trom ročným rozpočtom celého vtedajšieho juhoslovanského ministerstva obrany. A dáva ich do porovnania s faktom, že za rovnaké peniaze mohlo v hornatom teréne Balkánu vzniknúť desaťtisíc kilometrov prvotriednych diaľnic.
Pevnosť proti všetkému a všetkým
Titom kormidlovaná Juhoslávia však neočakávala mier, preto preferovala zahĺbený vojenský komplex. Jeho umiestnenie pod vrcholom Plješivica vychádzalo z taktických úvah: bolo dostatočne blízko od hraníc, aby radarové stanice mohli prípadných útočníkov odhaliť a stíhačky ich včas zachytiť, a zároveň nie príliš ďaleko na to, aby bolo možné pokryť kritické severné a západné hranice v Slovinsku a Chorvátsku, rovnako tak aj útoky zo smeru od Jadranského mora.
Predpokladalo sa, že Sovietsky zväz zaútočí na Juhosláviu z Maďarska alebo cez Rakúsko, ale nebol vylúčený ani útok NATO zo strany Talianska. Hora umožňovala lietadlám štartovať v radarovom tieni, takže nepriateľ mohol stíhačky JNA odhaliť, až keď dosiahli vysokú rýchlosť a výšku. Podľa pôvodnej myšlienky tu mali nájsť zázemie, pod ochranou horského masívu, dve až tri stíhacie letky, ktoré si uchovajú schopnosť autonómne reagovať.
A to aj v prípade, že krajina bude napadnutá jadrovými zbraňami. Projektanti spočítali, že základňa a jej obyvatelia prežijú bez úhony výbuch dvadsaťkilotonovej bomby, ktorá by dopadla priamo na horu Plješivica alebo na náhornú plošinu s pristávacími dráhami pred vstupom do objektu. A že tu, uzavretí vo vnútri bunkra, dokážu vydržať 30 dní.
Náročná výstavba
Z hľadiska taktických cieľov bol projekt umiestnený výborne, ale pre stavebných inžinierov predstavoval nočnú moru. Geologický profil územia je krasový, takže hĺbenie v podzemí neuľahčovali najrôznejšie jaskyne a početné pramene. Do podzemných galérií presakovala voda a vysoká relatívna vlhkosť vzduchu sa podpisovala na kvalitách leteckej techniky.
Výstavba trvala 12 rokov a oficiálne bola ukončená v roku 1968. Komplex vtedy však zďaleka nebol hotový, dôvodom jeho uvedenia do prevádzky boli udalosti Pražskej jari. Vtedajšie juhoslovanské vedenie sa obávalo, že k podobnej intervencii dôjde aj v Juhoslávii. „Celá armáda a letectvo boli v pohotovosti a pripravené brániť hranice proti Maďarsku,“ spomínal Martin Rebolj, ktorý tu bol nasadený ako mechanik 117. leteckého pluku.
Na momenty najvyššej pohotovosti v šesťdesiatom ôsmom spomína rád. „Cez deň sme prespávali v autobusoch zaparkovaných v hangároch, spolu s pilotmi. Akonáhle sa zotmelo, vyviezli sme lietadlá von a vyzbrojili ich, v pohotovosti ostali až do rána.“ Vtedy tiež padol rozkaz zastreliť každého nepovolaného človeka, ktorý by sa k utajovanej základni len priblížil.
Nezničiteľné osie hniezdo
Upokojenie napätia v ďalších mesiacoch umožnilo dobudovať prevádzkové zázemie. V celom prísne stráženom areáli by sme napočítali 34 budov: kasárne, garáže pre vozidlá, dielne či radarovú stanicu, umiestnenú na vrchole hory Plješevica. Pre vlastnú prevádzku bola zásadná pätica ranvejí a samozrejme aj takzvaný Klek - podzemný komplex hangárov letiska, so štyrmi vjazdmi chránenými stotonovými dverami.
Tri vjazdy boli dostatočne veľké, aby nimi mohli prechádzať lietadlá, vyčkávajúce v „galérii“, v koridoroch dlhých 350, 400 a 500 metrov, v ktorých čakalo na vzlet 58 strojov MiG 21. V prípade potreby sem bolo možné naskladniť až stovku lietadiel.
Na základni sídlil 117. stíhací pluk, ktorý bol vybavený najlepšími lietadlami, ktoré Juhoslávia v tom čase mala, a 352. prieskumná letka. Istou kuriozitou bolo, že vjazdy do galérie kopírovali siluetu „dvadsaťjednotiek“, preto tu neskôr nenašli miesto modernejšie stroje MiG 29.
Hoci bola Željava juhoslovanským ekvivalentom Top Gunu, lietadlá neštartovali priamo „z vnútra hory“, ako sa občas tradovalo. Prúdové motory nahadzovali až potom, čo boli vytiahnuté elektrickými ťahačmi na ranvej, na ktorej obvykle pár stíhačiek v pohotovosti už čakal. V režime najvyššej pohotovosti potrebovali lietadlá od povelu na začatie letu do odlepenia kolies od zeme dve minúty, v druhom pohotovostnom stupni potom vzlet trval štyri minúty.
Začiatok konca
Tento režim od roku 1968 vyhlásený znova nikdy nebol a život na leteckej základni plynul vo veľmi pokojnom rytme. Až do konca 80. rokov, kedy začínalo byť jasné, že sa mení nielen politická situácia, ale aj celá Juhoslávia. Juhoslovanská armáda verbovala kádre vyslané Belehradom, čo sa prejavilo aj v Željave.
Práve odtiaľ vzlietli niektoré lietadlá, ktoré počas desaťdňovej vojny v júni a júli 1991 desili Slovinsko. Neskôr sa odtiaľ štartovalo k náletom na ciele v Chorvátsku, ktoré bojovalo o nezávislosť. V rovnakom čase však začali zo Željavy dezertovať piloti chorvátskeho pôvodu. Nakoniec velitelia letectva juhoslovanskej armády, obklopení nepokojným bosniansko-chorvátskym územím, ráno 16. mája 1992 vydali rozkaz na zničenie a opustenie celej základne.
Príliš riskantná turistika
Likvidácia letiska, ostatne dopredu podrobne naplánovaná už za času socialistickej Juhoslávie pre prípad hroziaceho obsadenia nepriateľom, bola vykonaná tak dokonale, že chorvátske i bosenské úrady (letiská totiž ležia na pomedzí oboch niekdajších juhoslovanských republík) ani po tridsiatich rokoch stále nevedia, čo si s areálom počať.
Vzletové a pristávacie dráhy umiestnené na úpätí hory vyzerajú na prvý pohľad zachovalo a opraviť by asi išli, horšie je to však so zvyškom základne. Najmä z podzemného objektu Klek, ktorý stál miliardy dolárov, nie je použiteľné prakticky nič. Po odchode vojakov nebolo sily, ktorá by zabránila devastácii letiska.
Objavili sa síce úvahy o jeho možnom otvorení pre malé lietadlá, tomu však bránia umiestnenia dráh pri hranici, niektoré ju dokonca pretínajú, alebo všadeprítomné nebezpečenstvo min. Základňa, ktorá sa budovala od polovice 50. rokov a do prevádzky bola uvedená v zhone po invázii do Československa v auguste 1968, napriek tomu láka zvedavcov.
Vďaka internetu je ľahké nájsť cestu a občasné hliadky pohraničníkov odradia len niekoho. Keďže je však miesto mimoriadne nebezpečné, pozri si ho bezpečne v našej galérii.
Dostať sa na ranveje alebo priamo k vjazdom do podzemia tak nie je nič zložité. Niekdajšia pýcha juhoslovanského vojenského letectva, ktorú dlho ukrývalo aj pred sovietskymi inštruktormi, však leží v zakázanom hraničnom pásme. A podzemné hangáre, pôvodne ukrývajúce migy, nie sú práve bezpečné. Okrem porušenej statiky hrozí ľuďom nebezpečenstvo tiež od zvyškov chemikálií.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.