Nemalá časť mladých by chcela v živote uspieť. Na to, čo je to úspech, sa každý pozerá inak. Pre niekoho je to obrovská finančná suma na účte, pre iného vysnívaná práca, a pre ďalšieho napríklad vzťah plný lásky či vlastná rodina. To, že triumf si obvykle vyžaduje nespočetné množstvo hodín práce, či obsahuje aj menej žiarivé veci, ako napríklad nedostatok času, si však neuvedomuje každý.
V Brainee sme sa pozreli do súkromia troch úspešných mladých ľudí, ktorí tvrdo makali, aby niečo v živote dosiahli. Tesne pred tridsiatkou (u niektorých aj skôr) sa požadovaný úspech dostavil, avšak neuniklo im v živote niečo počas dosahovania svojich cieľov?
Viliam pôsobí ako Co-CEO úspešného startupu v Brne. Pracuje od svojej dvadsaťjednotky a za sedem rokov sa dostal z part time pozície do senior managementu globálnej firmy. Vysokú školu podobne ako viacerí úspešní ľudia nikdy nedokončil, zlákala ho totiž práca.
Denne pracuje okolo 10-tich hodín, ale veľmi sa to líši. Niekedy má hluchšie obdobia, inokedy sa niečo náhle stane a on musí okamžite reagovať. Vtedy sa dostáva do módu krízového managementu.
Úspešný startup
„Keďže ide o globálny biznis v rôznych časových zónach, mobil mi môže zazvoniť pokojne aj o tretej ráno kedykoľvek," tvrdí.
„Na začiatku som si potreboval nájsť brigádu k vysokej škole, pretože rodičia ma nechceli/nemohli ďalej finančne podporovať. Začal som pracovať na part-time v start-upe, kde som bol v poradí dvadsiatym najatým zamestnancom,“ hovorí úspešný mladý muž.
„Bol som v správnom čase na správnom mieste. Vo firme bol potenciál, bol v nej dobrý kolektív a možnosti na kariérny rast, takže som tu zostal doteraz,“ vysvetľuje. Začínal na cca 10 000 Kč v hrubom. To, samozrejme, ani pred siedmimi rokmi úplne nestačilo na vyžitie, ale mal príležitosť privyrobiť si prácou na nočných smenách na zákazníckej podpore. K tomu víkendy trávil tvorbou webových stránok pre firmy a jednotlivcov, takže to tiež prinieslo nejaké financie navyše.
„Momentálne už máme nad 200 zamestnancov po celom svete a ja vediem jednu z podporných firiem, ktoré máme zriadené v rámci ČR," hovorí Vilo.
Pocit ako v strednom veku
Všíma si však aj tienisté stránky úspechu. „Stratil som kontakt s väčšinou mojich známych a kamarátov, a hlavne príliš rýchlo som skĺzol do toho stereotypu, čo si ľudia predstavujú ako život v strednom veku. Človek má vlastný byt, auto a teraz už aj maličkú dcéru,“ vysvetľuje.
„Všetko je to fajn, ale chýba mi ten pomyselný rock’n’roll. Improvizácia, spontánnosť, byť sám sebe pánom," uzatvára.
V trochu inom svetle vidí tieto fenomény tridsaťdvaročná lekárka Anna. Dlhé roky budovala svoju kariéru, no v poslednom období, sa jej život začal uberať trochu iným smerom. Ešte predtým však stihla úspešne dokončiť náročné doktorandské štúdium, získať titul MBA, a absolvovať množstvo zahraničných stáží.
„Štúdium na lekárskej fakulte trvá 6 rokov, takže pracovať som začala v 25 rokoch. Keďže štúdium končíme ako lekári bez špecializácie, môžeme si vybrať čokoľvek, až na zopár výnimiek. Ja som tiež začínala v inom odbore, v akom pracujem teraz. Bola to práca bez pacientov, pre mňa v tých časoch práca snov, ktorá ma bavila," opisuje mladá lekárka.
Zmena je život
Napriek tomu, že prácu mala rada, po čase sa v nej začala cítiť neužitočne a zmenila odbor.
„Súčasnú prácu som si vybrala aj preto, aby som už nezažívala pocit, že mi unikajú niektoré veci... Predtým som bola natoľko zameraná na svoju prácu a na výsledky, že som napríklad vôbec neriešila partnerské vzťahy. Brala som to tak, že nie sme všetci stavaní na to, aby sme s niekým žili a mali rodiny," hovorí.
Anna v bývalej práci síce viac zarábala, rovnako aj viac cestovala, nemusela sa nikomu prispôsobovať, avšak bola demotivovaná a nevedela sa z vecí poriadne tešiť, pretože nemala s kým zdieľať svoje úspechy.
„V určitom bode som cítila, že sa potrebujem vo svojom živote niekam pohnúť, absolvovala som niekoľko sedení s psychoterapeutom a upratala si vnútro. Veľmi mi to pomohlo, cítim sa vyrovnanejšia, mám vzťah, ktorý ma napĺňa," hovorí mladá lekárka a na tvári má ľahký úsmev.
„S odstupom času zisťujem, že mojim únikom bolo nakupovanie oblečenia a iných nepotrebných vecí – z môjho pohľadu bolo fér, že keď som sa necítila docenená v práci, zaslúžim si nejakú odmenu," vysvetľuje.
Keď príde reč na to, ako to má momentálne s rušením plánov kvôli práci, hovorí, že sa jej to už stáva málokedy, avšak práca lekára je v tomto špecifická.
„Pri práci v zdravotníctve sa posledné dva roky ťažko plánuje, boli obdobia, kedy sa nedala čerpať dovolenka. Z tohto uhla pohľadu to teda odsúvať a rušiť niekedy musím, ale nie z vlastnej vôle."
„Zarábam síce teraz menej, som však omnoho šťastnejšia, pri práci s pacientami mám odozvu a vidím, že moja práca má zmysel," uzatvára.
Treťou respondentkou je Kristína, ktorá už v 28 rokoch získala vysoký post v mediálnom prostredí. V minulosti pracovala aj v mienkotvorných médiách či známom časopise. Už od strednej školy sa snažila čo najviac pracovať, pretože tušila, že sa to raz bude dobre vynímať v jej CVečku a prihláške na univerzitu.
Denne pracuje približne 10 hodín, ale hovorí, že je to individuálne, a niekedy pracuje menej, inokedy zase viac.
Pocit, že rovesníci si viac užívali
„Nikdy som nepracovala tak veľa, že by som si povedala, že nevládzem, fyzicky alebo psychicky. Nikdy som nebola prepracovaná, na totálku vyčerpaná. Ale keď sa spätne pozriem na obdobie napríklad vysokej školy, kedy chodili rovesníci na Work and Travel, alebo na pár mesiacov do Ázie, či spravili si rok pauzu na výške a šli učiť deti na Bali angličtinu, tak myslím, že to mi veľmi chýba a to ľutujem, že som nevyskúšala," zamýšľa sa Kristína.
Hovorí, že v súčasnej práci sa často stávalo, že musela rušiť plánované veci v osobnom živote, avšak už našla spôsob, ako to vyriešiť. „Veľmi rýchlo som pochopila, že musím fitnúť svoj súkromný život do pracovného, a nie pracovný do súkromného," tvrdí.
„Už môžem ísť aj večer do kina a celé hodiny nevziať mobil do ruky, a nemám pri tom výčitky," hovorí a vyzerá pri tom spokojne.
Baví ju to
„Nikdy som však nebola na sólo tripe, plus ľutujem, že som nezažila napríklad leto na výške v ďalekom zahraničí, Áziu v čase, kedy som nemala fulltimejob a mohla som tam teoreticky ísť aj na rok," myslí si. Avšak na sólo trip sa tento rok chystá.
Na otázku, či si niekedy predstavuje prácu, kde by menej zarábala, no mala by viac času odpovedá negatívne.
„Ak by ma to nebavilo, nenapĺňalo a ničilo by ma to, bolo by mi jedno, koľko zarábam, či veľa, či málo. Práca je súčasťou mojej osobnosti a života tak dlho, že tvorí moju podstatnú časť, a myslím, že som sa zároveň naučila, aby to neovplyvňovalo výrazne môj súkromný život."
Pozor na syndróm vyhorenia
Kľúčom k tomu, či už pracujeme veľa alebo menej, je pravdepodobne fakt, či nás to uspokojuje. Dôležité je aj mať balanc medzi prácou a osobným životom. Ak sa nám to dlhodobo vymyká z rúk, je vysoká šanca, že sa to začne odrážať na našej psychike.
Odborníci varujú najmä pred syndrómom vyhorenia, ktorí sa čoraz častejšie zvykne prejavovať aj u mladých ľudí.
Mal si niekedy pocit, že nemáš motiváciu, chuť, či dokonca fyzickú silu vykonávať svoju prácu naplno? Je možné, že ťa postihol syndróm vyhorenia, známy aj ako syndróm vyhasnutia, či burnout. Tento nepríjemný problém popísal ako prvý psychológ Herbert Freudenberger v 70. rokoch 20. storočia. Dlho sa hovorilo, že sa jedná len o výhovorku v spojitosti s lenivosťou a nedostatkom pracovnej morálky, no to nie je pravda.
Podľa WHO tento syndróm „vzniká na základe chronického stresu pri práci, ktorý nebol úspešne zvládnutý.“
„Vyhorenie je odlišné od depresie v tom, že sa špecificky viaže na našu prácu a náš vzťah s prácou,“ hovoria psychológovia. Organizácia WHO ďalej radí, ako vyhorenie spozorovať.
Prejavuje sa nasledovnými príznakmi: nedostatok energie a vyčerpanie, zvýšená mentálna odmeranosť od práce, negatívne pocity a cynizmus v spojitosti so zamestnaním, znížená produktivita v práci.
Ako tomu predísť
Niektorí ľudia majú vyššie predpoklady, že sa u nich syndróm prejaví. Patria sem ľudia s vysokým pracovným tempom, so stereotypným zamestnaním, či ľudia trpiaci dlhodobým stresom. Čím ďalej tým viac zamestnávateľov si uvedomuje dôležitosť duševného blaha, a pre svojich zamestnancov pripravujú rôzne semináre a poradenstvo.
Dnes už existuje množstvo spôsobov, ako vyhoreniu predísť. Medzi najúčinnejšie patria fyzická aktivita, pohyb na čerstvom vzduchu, a udržiavanie priateľských vzťahov s kolegami.
Na druhej strane sa odporúča nájsť si občas chvíľku len pre seba. Ak ale máš pocit, že nič nepomáha, obráť sa na odborníka alebo linku poskytujúcu anonymné poradenstvo. Skorým riešením problému môžeš predísť nepríjemným následkom.
