Od detstva športoval a zvažoval, že sa stane telocvikárom, no nakoniec sa rozhodol pre medicínu, a urobil dobre. Mladý a úspešný neurochirurg a lekár v sanitke Kristián Varga počas študentských čias absolvoval množstvo medicínskych stáži vo svete, pretože sa chcel priučiť od najlepších.
Jeho pracovné kroky napokon neviedli do zahraničia, ale pôsobí na neurochirurgii v ružinovskej nemocnici v Bratislave. Okrem toho pôsobí aj ako lekár v sanitke a chodí očkovať.
O tom, ako sa triatlonový reprezentant dostal k medicíne, aká ja podľa neho situácia v slovenskom zdravotníctve, ale aj či sa pri svojej práci stretáva s hoaxmi o pandémii, sa dozvieš v rozhovore.
Čo ťa viedlo k štúdiu medicíny a neskôr k neurochirurgickému odboru?
Na strednej škole ma zaujímala biológia, v prvom ročníku ma veľmi chytila biológia človeka. Pôvodne som však mal v pláne ísť na fakultu telovýchovy, pretože som aktívne športoval. Dokonca som bol v slovenskej triatlonovej reprezentácii. Nakoniec som sa rozhodol pre medicínu. Neskôr na vysokej škole, počas hodín anatómie, ma najviac zaujal mozog a nervy. Bol som viac praktický typ, detailista s umeleckými sklonmi. Neurochirurgia spájala všetky tieto prvky.
Počas štúdia si absolvoval množstvo stáži a kurzov vo svete.
Absolvoval som ich počas štúdia, ale chodím na ne aj teraz. Ako medik som bol vo Švédsku na kardiochirurgii počas letnej stáže, tam som aj praxoval a asistoval pri operáciách. Boli to napríklad transplantácie srdca či našívanie bypassov. Potom som bol v Indonézii. Bola to trošku iná káva. Tam som chodil aj do služieb, asistoval pri operáciách na neurochirurgii či traumatológii. Bolo tam veľa úrazov a bola to tiež letná stáž. Okrem toho som pol roka študoval v Budapešti. Tam som bol tiež na stáži na neurochirurgii ako asistent.
Ktorá zo stáži v tebe zanechala najhlbší dojem?
Určite Švédsko. Odpadol som z toho systému, ako je to tam všetko do detailov prepracované, plus to bola kardiochirurgia, čiže pre mňa niečo nové počas výšky. A teraz, v profesionálnej kariére, to bolo Japonsko, kde som bol na tri týždne. Tam som pochopil, ako sa dá zdokonaliť istá oblasť cievnej neurochirurgie na top úroveň v rámci celého sveta.
Z toho, čo si zažil. Aké ja situácia v zdravotníctve na Slovensku, keď si to porovnáš so zahraničím?
Bol som v krajinách, kde je zdravotnícky systém oveľa lepší. Ale bol som aj v krajinách, kde si pacienti musia sami kupovať injekčné striekačky, infúzie, lieky... je to tak napríklad na Ukrajine. V anglickom Cambridgei sú niekedy čakacie doby na špecialistov trištvrte roka až rok. To tiež nie je ideálny systém. Situáciu na Slovensku vidím niekde v strede.
Zažívaš v práci často počas operovania kritické situácie, kedy je to veľmi vážne a musíte rýchlo reagovať?
Pri neurochirurgických operáciách treba maximálnu koncentráciu. Preto robíme náročnejšie výkony vždy dvaja. Dopĺňame sa navzájom, pomáhame si. Roky praxe ťa naučia komplikované situácie zvládať s chladnou hlavou. Preto je veľmi dôležité predoperačné plánovanie. Celé operovanie je potrebné prejsť si v hlave, aj s možným scenármi, ktoré môžu nastať.
Okrem práce na svojom pracovisku pôsobíš aj ako lekár v sanitke, a chodíš aj očkovať.
Áno, štyri roky pôsobím aj na záchranke ako lekár. Často chodíme k život ohrozujúcim stavom, tam sa človek tiež naučí reagovať s chladnou hlavou. Tam nie je miesto na omyly. Rovnako je kľúčová tímová práca.
Koľko ľudí ti približne prešlo rukami na očkovaní?
Očkujem od prvej vlny pandémie. Očkoval som v Ružinove, na Národnom futbalovom štadióne v Bratislave, chodil som očkovať aj do Piešťan, a momentálne aj na poliklinike v Mlynskej Doline. Zaočkoval som cez 5000 ľudí.
Stretávaš sa pri svojej práci aj s hoaxmi o pandémii? Napríklad keď slúžiš v sanitke.
Áno, veľmi často chodíme k pacientom, ktorí už majú covid. Potrebujú kyslík, čiže ich berieme do nemocnice a nie sú zaočkovaní. Väčšinou sa v záchranke stretávam s pacientmi s covidom, ktorí nie sú zaočkovaní. Tie motivácie sú rôzne, ale hoaxy na tom majú obrovský podiel.
Aké sú tvoje pracovné plány do budúcna?
Aktuálne som v druhom roku európskej atestácie v neurochirurgii, ktorá trvá dokopy štyri roky s náročným záverečným testom a ústnou skúškou. A presne ako budem robiť skúšky, sa mi to bude kryť so skúškou zo slovenskej atestácie, takže by som to rád spojil a uspel. Čiže zatestovať, zlepšovať sa, a robiť stále náročnejšie operácie. Tiež sa vzdelávať, chodiť na zahraničné stáže a kurzy a zdokonaľovať sa.
Čo robíš vo voľnom čase?
Vo voľnom čase sa snažím maximálne venovať svojej snúbenici, tento rok sa budeme brať. Tiež veľa cestujeme. Snažím sa aj športovať, ale to sa mi až tak nedarí, chcel by som to zlepšiť. Inak sa venujem rodine, priateľom, pozerám odborné webináre a čítam. Tiež sa učím na hrať na klavíri a chcel by som sa naučiť raz zahrať Druhú uhorskú rapsódiu od Liszta.
Máš na záver nejaký odkaz pre našich čitateľov?
Hlavne treba byť opatrný. Dávať si pozor na svoje zdravie, ale rovnako si treba uvedomiť aj to, že sloboda jednotlivca končí tam, kde začína sloboda iného jednotlivca.
To znamená, že treba pristupovať zodpovedne nielen k vlastnému zdraviu, ale aj ku zdraviu iných. Ľahkovážnosť pri nedodržiavaní postupov voči vlastnej osobe môže veľmi ľahko vyústiť do toho, že nakazíme osoby blízko seba, alebo aj našich najbližších.