💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Bartholomew Roberts patril k najúspešnejším pirátom zlatej éry.
- Za približne tri roky prepadol vyše 400 lodí.
- Mal vlastný kódex, ktorý riešil hlasovanie, korisť, disciplínu aj odškodné za zranenia.
- Jeho príbeh má dobrodružný vibe, no aj brutalitu, otroctvo a smrť pri Gabone.
Ak by si z filmového Jacka Sparrowa zobral teatrálnosť, pridal vojenskú disciplínu, odobral komédiu a nechal oceán plný strachu, dostaneš Bartholomewa Robertsa. Narodil sa ako John Roberts okolo roku 1682 vo Walese a na more odišiel už ako tínedžer.
Najväčší rozdiel medzi ním a popkultúrnym pirátom? Roberts nebol chaotický sympaťák. Bol profesionál násilia. Do pirátstva sa dostal cez otrockú loď Princess, na ktorej slúžil ako druhý dôstojník. Keď ju v roku 1720 zajal waleský pirát Howell Davis, Roberts sa ocitol medzi mužmi, ktorí žili mimo zákona.
Podľa dobového rozprávania z knihy A General History of the Pyrates bol najprv proti takému životu, no po Davisovej smrti si ho posádka zvolila za kapitána už po približne šiestich týždňoch. Keď už si „namočil ruky v kalnej vode“, malo byť podľa neho lepšie byť kapitánom než obyčajným členom posádky.
Pirát, ktorý vyhrával ako boss v hre
Roberts nebol najznámejší pirát. Tým je skôr Čierna brada. Lenže v číslach Roberts vyzerá ako herný final boss. World History Encyclopedia uvádza, že za približne tri roky prepadol viac než 400 lodí na oboch stranách Atlantiku. Pôsobil pri západnej Afrike, v Karibiku, pri Brazílii aj pri Newfoundlande, čiže v oblastiach, kde sa križovali obchodné trasy, rybárske flotily aj lode zapojené do obchodu s otrokmi.
Jeho loď Royal Fortune mala podľa zdrojov najmenej 40 diel. Nešlo tak o drevenú vaničku s pár opitými chlapmi, ale o plávajúcu zbraň. Roberts navyše často nepoužíval len hrubú silu. Získaval informácie od zajatých námorníkov, približoval sa pod falošnými vlajkami a útočil na celé skupiny lodí. Korisť bola jeho biznis model.
Pirátsky influencer ešte pred internetom
Roberts chápal imidž. Do boja chodil v červenom oblečení, s perom na klobúku, zlatou reťazou, diamantovým krížom, mečom a dvomi pármi pištolí. Ani zďaleka nešlo len o parádu - jeho cieľom bolo vyvolať strach, a ten bol na mori istým spôsobom marketing.
Jeho vlajky boli tiež čistý psychologický nátlak. Najznámejšia ukazovala Robertsa so šabľou stojaceho na 2 lebkách. Písmená pri lebkách mali symbolizovať hlavy guvernérov Barbadosu a Martiniku, ktorí proti nemu poslali lode. Pre bežnú posádku obchodnej lode to bol jasný odkaz - vzdaj sa rýchlo, inak sa staneš súčasťou príbehu.
Kódex, čaj a zákaz hazardu
Najzaujímavejšie na Robertsovi je, že jeho pirátska banda nefungovala iba na štýle „kto má väčšiu pištoľ, vyhráva“. Mala pravidlá - v jeho pirátskom kódexe mal každý muž hlas pri dôležitých veciach, korisť sa delila podľa funkcie a hudobníci mali mať v nedeľu oddych. Práve pravidlá z pirátskych kódexov mali zabrániť hádkam, vzburám a chaosu.
Niektoré pravidlá pôsobia až absurdne moderne. Zakazovali hazard o peniaze, vyžadovali čisté zbrane a sviečky sa zhasínali o 8-mej večer. Za stratu končatiny v službe malo prísť odškodné 800 dolárov z verejného fondu. Trestom za vážne previnenia bolo vysadenie človeka na opustenom ostrove. Okrem toho Roberts vraj nepil rum ako stereotypný pirát - jeho nápojom bol čaj.
Temná strana legendy
Tu sa však romantika končí. Roberts bol úspešný aj preto, že bol brutálny. V januári 1722 pri pobreží západnej Afriky zajal 11 lodí. Keď kapitán lode Porcupine odmietol zaplatiť výkupné, Robertsova posádka loď podpálila, hoci v podpalubí bolo podľa dobového opisu 80 spútaných zotročených ľudí. Tí, ktorí skočili do mora, mali byť roztrhaní žralokmi.
Roberts mal charizmu, štýl, pravidlá aj schopnosť viesť posádku, no zároveň bol súčasťou sveta koloniálneho obchodu, násilia a otroctva. Pirátstvo bola vzbura proti autoritám, ale často aj biznis postavený na rovnakom oceáne utrpenia, na ktorom zarábali impériá.
Koniec v červenom
Roberts zomrel 10. februára 1722 pri Cape Lopez, pri dnešnom Gabone, keď ho prenasledovala britská vojnová loď Swallow pod velením Chalonera Oglea. Dobový opis hovorí, že do boja nastúpil v červenom, no zasiahla ho kartáčová strela do hrdla. Išlo o muníciu zloženú z menších kovových projektilov, ktorá sa z dela rozletela ako smrtiaci roj.
Jeho muži splnili posledné želanie - telo hodili do mora aj so zbraňami a ozdobami, aby neskončilo vystavené ako trofej. Royal Museums Greenwich píše, že Robertsova smrť znamenala začiatok konca zlatej éry pirátstva. Z piráta, ktorý chcel „veselý a krátky život“, zostal mýtus. Len ani zďaleka nie taký veselý, ako by sa páčilo Hollywoodu.
