? Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Tarrare bol Francúz z 18. storočia známy extrémnym, prakticky neuhasiteľným hladom.
- Hoci jedol obrovské množstvá jedla, zostával chudý a lekári nevedeli prečo.
- Armáda z neho spravila bizarného kuriéra, ktorý prehĺtal správy v drevenej škatuľke.
- Zomrel mladý a ani pitva nepriniesla jasnú odpoveď, čo sa v jeho tele dialo.
Ak by história mala súťaž o najhladnejšieho muža všetkých čias, Tarrare by bol vážny kandidát. Francúz z okolia Lyonu, narodený približne v roku 1772, dokázal jesť v množstvách, ktoré znejú skôr ako mestská legenda než životopis skutočného človeka.
Ako tínedžer vraj za deň zjedol štvrtinu vola a jeho rodičia ho napokon vyhodili z domu, pretože ho jednoducho nedokázali nasýtiť. Neskôr sa túlal po Francúzsku, kradol a žobral jedlo a živila ho aj bizarná šou pre publikum, v ktorej hltal kamene, korky, jablká a dokonca živé zvieratá.
Telo, ktoré nedávalo zmysel
To najdivnejšie však bolo, že Tarrare nevyzeral ako obor. Naopak, bol chudý, priemerne vysoký a ako 17-ročný vážil len okolo 45 kilogramov. Lekári písali, že mal nezvyčajne široké ústa, veľmi voľnú kožu a po jedle sa mu brucho nafúklo „ako obrovský balón“.
Zároveň sa silno potil, jeho telo bolo horúce na dotyk a sprevádzal ho taký silný zápach, že podľa jedného dobového opisu ho nebolo možné vydržať ani na vzdialenosť 20 krokov. Keď sa dnes pri Tarrareovi spomína polyfágia, ide o extrémne silný a neustály hlad.
Niektoré neskoršie teórie hovoria napríklad o poruche štítnej žľazy alebo poškodení amygdaly, teda časti mozgu spojenej aj s reguláciou správania a pudov. Presnú príčinu však nikto nepozná.
Armádny experiment ako veľmi zlý nápad
Keď vypukla vojna prvej koalície, Tarrare vstúpil do Francúzskej revolučnej armády. Ani štvornásobné prídelové dávky mu nestačili. Hľadal jedlo v odpade, dojedal zvyšky po iných pacientoch a skončil v nemocnici, kde sa z neho stal medicínsky prípad. Lekári Pierre-François Percy a Courville na ňom skúšali, koľko toho skutočne zje.
Pri jednom teste zjedol jedlo určené pre 15 robotníkov, pri inom zhltol mačku, hady, jašterice, šteňatá aj celého úhora bez žuvania. Percy o ňom napísal aj vetu, ktorá znie ako hororová recenzia: „Psy a mačky pred ním utekali od strachu, akoby tušili, aký osud ich čaká.“
Armáda potom dostala nápad, ktorý by dnes neprešiel ani ako scenár pre zvláštny seriál. Tarrare mal slúžiť ako kuriér - prehltol drevenú škatuľku s dokumentom, prešiel cez nepriateľské územie a správa sa mala vybrať až z jeho stolice. Na skúške to fungovalo, preto ho poslali k francúzskemu plukovníkovi zadržiavanému Prusmi.
Lenže Tarrare nevedel po nemecky, rýchlo vzbudil podozrenie, chytili ho a po bitke aj fingovanej poprave sa priznal, že nesie správu. Keď sa ukázalo, že išlo len o testovací odkaz, Prusi ho zbili a vyhodili späť k Francúzom. Jednoducho - stal sa možno najbizarnejším vojenským kuriérom svojej éry, ale aj úplne neúspešným.
Koniec, ktorý nič nevysvetlil
Po návrate prosil lekárov, aby ho jeho hladu zbavili. Skúšali laudanum, teda vtedajší liek s ópiom, vínny ocot, tabakové pilulky aj diétu, no nič nezabralo. Tarrare ďalej vyjedal odpadky, bojoval so zatúlanými psami o zhnité mäso, pil krv pacientov počas púšťania žilou a pokúšal sa jesť telá v nemocničnej márnici.
Keď zmizlo 14-mesačné dieťa, padlo podozrenie aj naňho a z nemocnice ho vyhnali. O štyri roky sa objavil vo Versailles, vyčerpaný a pripútaný na lôžko. Zomrel v roku 1798 pravdepodobne na pokročilú tuberkulózu. Pri pitve našli nezvyčajne široký pažerák, obrovský žalúdok plný vredov a vnútorné orgány vo veľmi zlom stave.
Zlatú vidličku, o ktorej tvrdil, že ju kedysi prehltol, však nenašli. Tarrare tak po sebe nezanechal len odporné historky, ale aj jednu veľkú otázku - čo presne sa to v jeho tele vlastne dialo?
