Koniec druhej svetovej vojny v roku 1945 znamenal aj koniec utrpenia otrocky pracujúcich väzňov, ktorí museli pre nacistický vojnový priemysel budovať podzemné továrne na výrobu zbraní, píše portál iDnes.
Tieto skryté a pred leteckým bombardovaním bezpečnejšie prevádzky vznikali v posledných rokoch vojny, potom čo spojenci v roku 1943 spustili strategickú kombinovanú bombardovaciu ofenzívu. Na masívne letecké útoky cielené na vojnový priemysel reagovali nacisti budovaním menších skrytých prevádzok rozosiatych po celom protektoráte. Jedným z mnohých bola aj bývalá vápencová baňa pod planinou Bídnice pri Litoměřicích.
Tisícky väzňov
„Na jar 1944 sa tu začali budovať podzemné továrne pre koncerny Auto-Union a Osram. Projekty dostali krycie označenie Richard I (továreň Elsabe), Richard II (továreň Kalkspat) a Richard III. Kvôli tejto vojensky strategickej stavbe boli do Litoměříc privezené tisíce väzňov, predovšetkým Poliaci, Francúzi, ľudia z Talianska, Nemecka, Holandska a ďalších krajín. Početnú skupinu väzňov tvorilo aj štyritisíc Židov z rôznych európskych štátov,“ uvádza historička Miroslava Langhamerová, ktorá je autorkou mnohých publikácií o koncentračných táboroch a nacistických väzniciach.
V blízkosti budovaných tovární nacisti zriadili koncentračný tábor, ktorý bol pobočkou hlavného tábora v bavorskom Flossenbürgu, ležiaceho neďaleko Tachova. Litoměřickým táborom v rokoch 1944 až 1945 prešlo 18 300 väzňov. Za púhy rok tu však každý štvrtý zomrel v dôsledku otrockej práce a krutých životných podmienok.
„Litoměřický tábor bol sústavne preplňovaný nad pôvodnú kapacitu štyri a pol tisíc väzňov, napríklad v období od 15. novembra 1944 do 14. apríla 1945 sa stavy väzňov pohybovali v rozpätí 4 717 a 7 046 osôb. Počas apríla a začiatkom mája 1945 tábor zaplnilo vyše 6,5 tisíc nových väzňov,“ dopĺňa Langhamerová.
Museli im postaviť krematórium
Každodenne tu mnoho väzňov umieralo. V zimných mesiacoch sa počty zomrelých pohybovali od siedmich do deväťsto mesačne. Obete boli najprv spopolňované v terezínskom a ústeckom krematóriu. Kvôli narastajúcim počtom zomrelých sa však nacisti vo februári 1945 rozhodli k stavbe krematória priamo v Litoměřicích. Postavili ho ako nenápadnú budovu pri miestnej tehelni, ktorej komín využili na zamaskované odvádzanie dymu.
„Na prvý pohľad tak vôbec nebolo zrejmé, že by budova sušiarne slúžila ako krematórium. Za jediný mesiac, kedy krematórium od 2. apríla 1945 do 3. mája 1945 fungovalo, tu bolo spopolnených 405 ľudí. Popol zomrelých bol potom ukladaný do vykopanej jamy neďaleko,“ podotýka historik Pamätníka Terezín Tomáš Gol.
Podzemná továreň Richard vznikla rozšírením a spevnením desiatok kilometrov štôlní v pôvodnej vápencovej bani a bola najväčšou podzemnou továrňou na českom území. Išlo o takú dôležitú stavbu, že mala vlastný priemyselný vodovod natiahnutý z rieky Labe, vlastnú plynovú prípojku, dve úzkokoľajové dráhy, železničné prekladisko na normálny rozchod a rad pomocných prevádzok a technických zariadení v podzemí aj na povrchu.
Červená armáda sa len zastavila po vodu
Výstavba sa začala na jar 1944 a plánované ukončenie stavby bolo stanovené na august 1945. Posledné stavebné práce tu prebiehali ešte 4. mája 1945. Už na jeseň 1944 však niektoré podzemné výrobné haly začali slúžiť svojmu účelu a vyrábali sa tu súčasti spaľovacích motorov pre tanky. Koncom vojny sem bola presunutá aj časť výroby elektrónok. Rozbiehajúca sa práca prerušil koniec vojny, kedy sa väčšina väzňov litoměřického koncentračného tábora rozutekala do okolia.
„Prvé obrnené vozidlá Červenej armády dosiahli terezínsku križovatku 8. mája o pol deviatej večer, ale snaha litoměřickej delegácie obyvateľov, aby časť sovietskych oddielov obsadila Litoměřice, bola márna. Rudoarmejci iba doplnili vodu a ponáhľali sa ďalej na Prahu. Po odchode nemeckých ozbrojených zložiek sa ďalší väzni z koncentračného tábora rozpŕchli po meste, drancovali a potom sa snažili všemožným spôsobom dostať domov,“ opisuje Langhamerová.
Po vojne boli výrobné linky Elsabe demontované a odoslané do Sovietskeho zväzu ako vojnová reparácia. Od konca štyridsiatych rokov potom v bani Richard čížkovická cementáreň ťažila vápenec. Počas pätnástich rokov tu vznikol rozsiahly komplex chodieb, nadväzujúci práve na časť Richard I. Používaný spôsob ťažby bol však oveľa drahší ako v otvorenom lome a ťažba bola čoskoro ukončená.
Miesto pre nebezpečný odpad
Už v päťdesiatych rokoch 20. storočia sa však uvažovalo aj o alternatívnom využití bane. V roku 1959 padol jeden z prvých oficiálnych návrhov, aby v banskom komplexe Richard II. štát ukladal rádioaktívny odpad. Takzvané inštitucionálne odpady sa tu ukladajú od roku 1964.
Podľa Správy úložísk rádioaktívnych odpadov, ktorá sa o časť banského komplexu stará, ide o odpady zo zdravotníctva, poľnohospodárstva či výskumu. Konkrétne napríklad vyradené rádioaktívne žiariče, ako sú požiarne hlásiče alebo hladinomery, ďalej tiež kontaminovaná suť, plasty a papier.
V minulých rokoch prešlo úložisko Richard rekonštrukciou, aby sa zväčšila jeho kapacita. Doteraz nepoužívané priestory úložiska boli upravené do podoby komôr a prístupových chodieb, celé úložisko sa však nerozšírilo mimo svojich pôvodných hraníc. Kapacita ukladacích komôr je teraz 12,5 tisíc metrov kubických a voľné miesto je dostačujúce pre ďalších 10 rokov prevádzky.