V priebehu storočí bol stredobodom záujmu a intríg. Premiestňovali ho z krajiny do krajiny, z mesta do mesta, z kostola do kostola, až kým svoju cestu ukončil v katedrále vo Valencii v Španielsku v roku 1437.
Pilo z neho množstvo pápežov a najmenej štyria, vrátane pápeža Jána Pavla II. a pápeža Benedikta XVI. trvali na tom, že to nie je len Ježišov kalich, ale aj nádoba, v ktorej sa zbierala jeho krv pri ukrižovaní.
Pre seba sa ho snažili získať nie len zlodeji, zberatelia, obchodníci či múzeá, ale dokonca aj krajiny. Za kalichom sa vydala aj najväčšie výprava kráľa Artuša a rytierov okrúhleho stola. Bol inšpiráciou pre viaceré legendy, mýty a predlohou ako v starom, tak aj v novom umení. Nebyť však španielskej klaviristky menom Maria Sabina Suey, Svätý grál by bol zrejme počas španielskej občianskej vojny nadobro stratený, uvádza Daily Mail.
Chceli ho aj agenti MI6
Sabina vzácnu relikviu nielen že ukrývala pred nacistami, ale podľa novoobjavených dokumentov ho chceli získať aj agenti britskej tajnej služby.
Počas občianskej vojny v Španielsku v rokoch 1936 až 1939 ukrývala grál v pohovke, pod skriňou a hlboko v okennom ráme svojho bytu pred zlodejskými milíciami. Údajne dokonca mala aj odmietnuť sedem miliónov španielskych pesiet v zlate od nacistov.
A výskumníčka Ana Mafe Garcia, predsedníčka Medzinárodného vedeckého výboru pre štúdium Svätého grálu, najnovšie objavila dokumenty a fotografie, podľa ktorých sa o kalich zaujímali aj agenti MI6.
„Tajné služby ju doslova prenasledovali, aby išla so svojou rodinou loďou do Anglicka. Na svoju dobu to však bola veľmi vyspelá žena. Neverila im a ponuku odmietla,“ prezradila pre Daily Mail Garcia.
Príbeh odvážnej umelkyne
Príbeh Sabininho zapojenia sa začína skoro ráno 21. júla 1936, keď ona a dvaja kňazi boli jedinými ľuďmi v obrovskej katedrále, na ktorých bolo zachrániť svätú pamiatku. Predchádzajúci deň boli v tejto oblasti vypálené štyri kostoly. Presne o 9:00 kňazi zamkli dvere a Sabina schmatla grál z kaplnky, zabalila ho do hodvábu a potom novín, strčila si ho do tašky a po boku maskovaných kňazov odišla bočným východom.
Rýchlym krokom sa vrátila do neďalekého domu, ktorý zdieľala so svojou ovdovenou matkou a sestrou, kde ho schovala pod skriňu. Doktorka Mafe objasnila, že Sabina, ktorá mala v tom čase okolo štyridsiatky, nebola len upratovačka v kostole, ale bola jednou z najtalentovanejších a najuznávanejších žien svojej doby – klaviristkou, spisovateľkou a historičkou. „Žila v čase, keď ženy nemohli ani voliť,“ hovorí Mafe. „Bola talentovaná, odvážna, vysoko inteligentná a nebojácna,“ opísala ju vedkyňa.
Len o tri hodiny neskôr katedrála horela. Domobrana rýchlo zistila, že grál je preč, a keďže sa šírili klebety, že ho ukrýva Sabina, tucet mužov vyzbrojených zbraňami a hrozbami prvýkrát navštívil jej dom a požadoval, aby im ho odovzdala. Počas niekoľkých nasledujúcich mesiacov sa tieto návštevy opakovali. Neskôr prehľadali aj dom jej brata, kde mala istý čas relikviu schovanú v pohovke.
Sabinu kontaktovali aj obchodníci s umením, vrátane niekoho, kto údajne pôsobil v americkom múzeu. A potom tu bol nacistický agent, ktorý na oplátku ponúkal sedem miliónov pesiet. Odpoveď však bola vždy rovnaká. „Ja nič neviem. Nič nemám,“ vysvetľovala im Sabina.
Rovnakú odpoveď poskytla agentovi MI6, ktorý sa jej jedného dňa dotkol chrbta, keď kráčala po rušnej ulici vo Valencii. „Sabina, ak chceš, môžeme ťa a tvoju rodinu uložiť na bezpečné miesto. Máme loď vo Valencii a môžeme vás vziať do Londýna. Ale len pod podmienkou, že príde aj Svätý grál,“ mal znieť návrh od agenta, ktorý Sabina rovnako odmietla.
Maličký pohárik
Skryť Svätý grál nebol až také ťažké, je totiž veľmi malý. Jeho vrchná časť – obyčajná šálka z červenohnedého achátu – je vysoký iba 5,5 centimetrov a priemer má 9,5 centimetrov. Základ z čistého zlata zdobený 28 perlami, dvoma červenými drahokamami a dvoma smaragdmi bol pridaný o stáročia neskôr.
Samozrejme existujú viacerí akademici, ktorý spochybňujú pravosť tohto pohára a nemyslia si, že s ním manipuloval samotný Ježiš Kristus. Napriek tomu ho podľa niektorých zdrojov ho po ukrižovaní držali v bezpečí apoštoli a potom ho svätý Peter odniesol do Ríma, kde ho používali prví pápeži.
Potom v roku 258 nášho letopočtu, v obavách, že ho pri prenasledovaní kresťanov vydrancujú Rimania, ho pápež Sixtus II. zveril svojmu diakonovi Lorenzovi, ktorý ho ukryli v dome svojich rodičov v Španielsku.
Nakoniec sa cez miestneho biskupa dostala do španielskej kráľovskej rodiny. V roku 1437 ho dal kráľ Alfonso katedrále vo Valencii ako záruku za pôžičku na financovanie jeho vojny proti Taliansku.
A tam to zostal, v bezpečí a zaistený dodnes – s výnimkou jedného nešťastného výkyvu na Veľký piatok 1744, keď ho Vicente Frigola zhodil a časť z neho odlomil počas bohoslužby. O dva týždne zomrel na výčitky svedomia.
Odvtedy už len dvakrát nebol vystavený vo svojej vyhradenej kaplnke. Po prvé, v roku 1812, počas napoleonského obliehania Valencie, keď bol spolu s ďalšími 200 kusmi pokladu patriacimi Aragónskej korune prevezený loďou do Palmy na Malorke a ukrytý v dome kňaza, kým sa vojna neskončila. A potom práve v roku 1936, keď si ho Maria Sabina Suey dala do tašky a prepašovala von do bezpečia.
