Teraz už konečne zistíš, prečo Adolf Hitler v jednej zo svojich obľúbených vodcovských póz stál, akoby niečo skrýval. Ruky prekrížené na bruchu, akoby na sebe nemal ani uniformu, ani vodcovské trenírky. Akoby ho niekto pristihol, ako nahý vylieza z germánskej vane a odhaľuje niečo, čo tam nie je. Píše portál Idnes.cz
To, čo chýbalo, bolo najprísnejším tajomstvom Hitlera aj Tretej ríše. Dokonca aj o raketách V-2, projekte smrtiacich lúčov či o puškách strieľajúcich za roh sa vedelo viac než o Hitlerovom chýbajúcom semenníku.
Už vtedy po tejto informácii intenzívne pátrali tajné služby, lekári aj psychoanalytici - takže to možno až také veľké tajomstvo ani nebolo. Sú veci, ktoré nemusíš priamo vidieť, stačí o nich počuť. A každopádne sa do toho zapojili aj špióni priamo v Berlíne, experti na vojnovú propagandu, ba dokonca aj textári a farári.
Nikto si vtedy nebol istý – okrem samotného Hitlera, niekoľkých lekárov a jedného spolubojovníka z prvej svetovej vojny. Ale určité reči sa rozhodne šírili. Aspoň v Británii. A každý, kto videl slávny vojnový film Most cez rieku Kwai, to podozrenie zaregistroval, hoci si to možno ani neuvedomil.
Jasné, ten film sa odohráva v okupovanom Thajsku, krutými démonmi sú tam Japonci, nie Nemci. Ale spomeňte si na tú chytľavú pochodovú melódiu, pri ktorej sa vyčerpaní, bití, vyhladovaní a hnačkami oslabení britskí zajatci zrazu narovnajú, zdvihnú brady a pochodujú do tábora, aby si zdvihli morálku a ukázali Japoncom vztýčený prostredník.
Ten pochod nespievali, iba si ho pískali. A pískali ho preto, že text bol príliš vulgárny. Bol o Hitlerových semenníkoch.
Čítať až po 22. hodine!
Tá pieseň sa volá Pochod plukovníka Bogeyho a vznikla tesne pred prvou svetovou vojnou. Niekto ju oprášil tesne pred tou druhou, aby ňou svetu odkázal, že ten prísny Nemčúr s čudnými fúzikmi, ktorý to čoskoro celé rozpúta, nie je taký chlap, za akého sa vydáva.
Nasledujúci odsek čítajte až po 22. hodine večer, pretože obsahuje prvú slohu, ktorá by do kín neprešla. Vdova po skladateľovi pochodu si to nepriala. A tak sa napokon iba pískalo. Slová zneli takto:
„Hitler má len jedno vajce,
Göring dve, no obe malé,
Himmler je na tom podobne,
a chudák starý Goebbels nemá vôbec žiadne.“
Táto pesnička sa počas vojny stala mimoriadne populárnou – spievali ju vojaci aj školáci. Ozývala sa na cvičiskách, školských ihriskách a, samozrejme, v krčmách.
Bol to akt vzdoru. Spôsob, ako zosmiešniť a zmenšiť nepriateľa tým, že ho obrazne napoly vykastrujeme. Nemci sa tvárili ako teutonskí nadľudia, ale Briti z ich führera, pred ktorým jeho druhovia dvíhajú pravice a dupocú čižmami, urobili polovičného eunucha. Ani tí ostatní okolo neho na tom nie sú o nič lepšie.
Malo to väčší šmrnc než nejaké prejavy v rádiu – teda pokiaľ práve nehovoril Churchill. Pomohla tomu aj jazyková novinka. V tom čase bol už niekoľko rokov v móde výraz „mať gule“, čo v prenesenom význame znamenalo mať odvahu, bojovnosť, agresivitu a dravosť. To, že s nimi mali nacistickí pohlavári problém, robilo z Nemcov – aspoň v britskej krčme – akýchsi „vadných“ vojakov. A tým sa posilňovala morálka Britov.
Povedomie o tom, že Hitler má len jeden semenník, prežilo vojnu aj jeho samotného. Vždy sa potom malo za to, že ide len o mýtus. Lenže možno nešlo. Zdá sa, že Hitler mohol pokojne rozšíriť svoj známy slogan na: Ein Volk, ein Reich, ein Führer, ein Hoden! Jeden národ, jedna ríša, jeden vodca, jedno vajce!
Kto všetko to vedel?
Ťažko dnes zistiť, odkiaľ sa to vtedy vlastne vzalo. Faktom však je, že k autorstvu textu piesne sa hlásilo hneď niekoľko Britov – vrátane jedného agenta MI6. A že americký OSS, legendárny Úrad pre strategické služby, služba „plášťov a dýk“ a vojnový predchodca CIA, ktorý posielal agentov a komandá do okupovanej Európy, sa o Hitlerov rozkrok skutočne zaujímal.
Psychoanalytička Gertrude Kurthová po desaťročiach priznala, že sa v roku 1943 podieľala na pokuse OSS „zmapovať myseľ Adolfa Hitlera“, pričom sa im podarilo vystopovať Hitlerovho detského lekára Eduarda Blocha. Bol to židovský utečenec žijúci v New Yorku. A tak sa ho opýtali aj na túto citlivú tému. Povedal im, že ho považoval za „genitálne normálneho“. Ale niečo iné si zrejme myslel Johann Jambor.
Nebol to lekár, ale zdravotník v nemeckej armáde počas prvej svetovej vojny, a to v úseku frontu, kde slúžil aj Hitler. Svet sa o ňom naplno dozvedel až v roku 2008 – no len z tretích rúk. Malo to byť tak, že Jambor v 60. rokoch prezradil tajomstvo Hitlerovho mieška kňazovi Franciszkowi Pawlarovi, ktorý bol nielen spovedníkom, ale aj nadšeným amatérskym historikom. Ten si to zapísal. A Jamborov priateľ Blasius Hanczuch to potvrdil.
Tajomstvo celý čas žilo len asi tri-štyri kilometre od českých hraníc, pretože Jambor býval v obci Bienkowice, do roku 1945 nemecky Berendorf, odkiaľ je to na hranicu naozaj kúsok. Pawlarov zápis objavil v pozostalosti jeho príbuzný a nechal ho zverejniť v miestnej tlači. Trvalo deväť rokov, kým sa správa o Hitlerovom semenníku dostala zo Slovenska do sveta a stala sa celkom senzáciou.
Podľa tejto verzie mal Hitler prísť o semenník 5. októbra 1916 počas bitky na Somme. Kryt, kde sa schovával spolu s ostatnými spojkami — čo bola nebezpečná funkcia, pretože títo vojaci behali s rozkazmi pod paľbou — dostal zásah. Jambor pri ošetrovaní zistil, že tento kaprál má poranené triesla a prišiel aj o semenník. Mal nohy i brucho pokryté krvou a jeho prvá otázka údajne znela: „Môžem ešte mať deti?“
Situácia priniesla ešte jednu drobnú, ale zaujímavú epizódu. Keď zdravotníci Hitlera odvádzali, dostali sa pod paľbu Francúzov, skočili do krátera po bombe a nechali zraneného na chvíľu napospas osudu. Hitler začal kričať, nadávať, prosil ich, aby sa vrátili, a vyhrážal sa, že ich pošle pred poľný súd.
Jambor spomínal, že práve preto si Hitlera zapamätal. Podľa armádnych záznamov sedí deň a všeobecne aj zranenie. Známy historik Ian Kershaw však tvrdí, že zásah utrpelo ľavé stehno, nie podbruško.
Ako to presne bolo, už asi ťažko s istotou vyjde na povrch. Napriek tomu Jambor tiež povedal, že nebol Hitlerovým fanúšikom. Keď jeho zranený prišiel v roku 1933 k moci, Jambor si vyčítal, že ho vtedy na bojisku zachránil. To znamená, že už vtedy mohol rovnako zmýšľajúcim vtedajšieho nemeckého Horného Sliezska rozprávať, kde sa s kancelárom zoznámil a čo pri tom stratil.
Samozrejme si to mohol aj trochu prikrášliť. Ale mohla to byť cesta, ako sa tá informácia dostala do Londýna. Na druhej strane je však otázka, prečo Jambor po druhej svetovej vojne tak dlho čakal, než túto informáciu, ktorá ešte viac zhadzovala už tak nenávideného zloducha, prezradil.
Po nejakej dobe sa do veci vložila Moskva, ktorá v roku 1945 získala Hitlerovu mŕtvolu. Alebo to, čo z nej zostalo. Alebo to, čo si mysleli, že je Hitler.
V roku 1968 zverejnil prominentný sovietsky publicista a spisovateľ Lev Bezymenskij knihu Smrť Adolfa Hitlera, v ktorej popisuje pitvu, ktorú hneď v máji 1945 vykonali sovietski lekári. Prekvapivý výsledok: nenašlo sa ľavé semenné vajce ani strelná rana do hlavy.
Západní historici to odmietli ako propagandistický výmysel s tým, že Hitler bol v podstate spálený a Sovieti prinášali počas rokov rôzne verzie podľa svojich politických želaní. Nesedelo to ani so svedectvami Hitlerových lekárov. Lenže v roku 2015 prišla poriadna bomba.
„Pravdepodobne zakrpatené“
Objavili sa záznamy zo zdravotnej prehliadky, ktorú musel Hitler absolvovať pri nástupe do väzenia v Landsbergu po neúspešnom mnichovskom pivnom puči v roku 1923.
Záznamy, o ktorých sa predpokladalo, že sú nenávratne stratené, sa vlastne objavili už o päť rokov skôr na jednej aukcii. Ale hneď ich zabavila bavorska vláda. Napriek tomu univerzitný profesor Peter Fleischmann dostal možnosť ich preštudovať. A tak v roku 2015 zverejnil verdikt: väzenský lekár Josef Brinsteiner pri nástupe väzňa napísal, že je „zdravý a silný“, ale trpí „kryptorchizmom na pravej strane“, teda nezostúpením pravého semenníka. Fleischmann povedal, že pravý semenník bol „pravdepodobne zakrpatený“.
Takže predtým niekto pravdepodobne zamlčoval a klamal. Tento hendikep by náhle vysvetľoval zvláštnu Hitlerovu hanblivosť. Ako nemecký kancelár sa nikdy nechcel pred lekármi vyzliecť a nemohol byť tak dobre vyšetrený. Odmietal aj röntgen žalúdka a čriev. Hoci inak mu lekári skúmali aj stolicu a krv.
A to je všetko, čo dnes vieme. Niečo ďalšie o najsvätejšom tajomstve nacistického Nemecka sotva vypláva na povrch. Ale už asi môžeme povedať, že Briti sa s posmešnou pochodovou piesňou o rozkroku šampióna árijskej rasy nesplietli. Jeden národ, jedna ríša, jeden vodca, jedno semenné vajce!