Medzi ostrovmi juhovýchodnej Ázie a severnou Austráliou prebieha zaujímavý prírodný fenomén – Wallaceova línia. Ide o faunistickú hranicu, ktorá v podstate rozdeľuje ázijskú a austrálsku živočíšnu ríšu. Zatiaľ čo na jednej strane žijú opice, slony či tigre, na druhej nájdeme vačkovce, klokanov a kakaduov. A čo je na tom najzaujímavejšie, väčšina druhov túto hranicu nikdy neprekročí.
Ako vznikla táto hranica?
Všetko sa začalo pred približne 30 miliónmi rokov, keď sa austrálska tektonická doska stretla s euroázijskou. Tento geologický „náraz“ vytvoril súostrovie, zmenil smer oceánskych prúdov a vytvoril nové podnebie. Postupom času sa živočíšne druhy na oboch stranách vyvíjali odlišne. Vznikli tak dva úplne rozdielne ekosystémy a medzi nimi hlboké oceánske prielivy, ktoré sú dodnes pre mnohé živočíchy neprekonateľnou prekážkou.
Wallace a jeho objav
Túto pozoruhodnú hranicu prvýkrát popísal britský prírodovedec Alfred Russel Wallace v 19. storočí, keď si počas svojich ciest všimol prudkú zmenu v zložení živočíšnych druhov medzi ostrovmi Bali a Lombok. Hoci ich oddeľuje len 24 kilometrov široký prieliv, rozdiel v živočíšstve je dramatický. Wallaceova línia dodnes fascinuje vedcov a hoci jej presné vedenie sa diskutuje, jej význam zostáva nezmenený, ide o silnú evolučnú hranicu.
Ani vtáky, ani ryby, ani chrobáky?
Je zarážajúce, že aj živočíchy schopné lietať alebo plávať, ako vtáky, netopiere či niektoré druhy rýb – zvyčajne neprekračujú túto líniu. Vedci predpokladajú, že okrem geografických prekážok zohráva rolu aj klíma, dostupnosť biotopov a ekologické faktory.
Štúdia z roku 2023, ktorá analyzovala vyše 20 000 druhov stavovcov, ukázala, že ázijské druhy profitovali z tropických a vlhkých podmienok, ktoré im umožnili postupne expandovať. Naproti tomu austrálska fauna je viac adaptovaná na suchšie podmienky a mala menšie šance uspieť na vlhkých ostrovoch juhovýchodnej Ázie.
Viac než len čiara na mape
Dnes už vedci hovoria o Wallaceovej línii skôr ako o „gradiente“ než o pevnej bariére. Pre niektoré druhy, ako sú varany, makaky alebo chrobáky, môže byť „priepustnejšia“. No pre väčšinu živočíchov zostáva Wallaceova línia hranicou, ktorá formovala ich evolučnú cestu. Ako poznamenala historička vedy Jane Camerini, práve Wallaceova a Darwinova schopnosť vnímať svet cez mapy druhov nám pomohla pochopiť evolúciu rovnako významne ako geologická časová os.
Wallaceova línia je dôkazom, že aj v dnešnom globalizovanom svete existujú hranice, ktoré si príroda stráži. Jej existencia nám pripomína, ako silno prostredie formuje vývoj života, a že aj neviditeľné línie môžu byť neprekonateľné.