O vôbec prvej myšacej pohrome v Austrálii informoval krátky článok z júna 1871. Možno aj preto, že bol uverejnený v trochu obskúrnych novinách Queanbeyan Age z Nového Južného Walesu – spolu s návodom na hubenie vošiek, správou o fantastickom objave zlata a príbehom o precitlivenom koni – sa táto správa v dejinách austrálskych hlodavcov úplne stratila. Píše portál Idnes.cz
Do zeme zakopali kovové štyridsaťgalónové sudy, do ktorých myši padali a nemohli sa dostať von. Po jednej noci však boli sudy plné a bolo treba zakopávať ďalšie. Znova a znova. Keď hlodavčia pohroma napokon ustúpila – odtiahla sa na sever – miestni boli „bohatší“ o 1 500 ton zdochnutých myší.
Text stručne opisoval, ako sa dvaja bratia po zime vrátili na svoju farmu (vzdialenú 110 kilometrov od Boogeswonu), aby zistili, že im niekto úplne vyraboval celý dom. Nezmizla len slanina, ryža, múka a vajcia zo špajze, ale aj posteľná bielizeň, matrace, laná a všetko kožené jazdecké vybavenie.
Páchateľov „krádeže“ odhalili rýchlo, pretože sa vôbec neskrývali. Boli to myši – no v krajne nezvyčajnom množstve. „Naraz sme chytili tisícdvesto myší, ale stále prichádzali ďalšie,“ rozprávali muži. Za tmy ich boli desaťtisíce. Nakoniec obaja v hrôze pred touto myšacou apokalypsou z miesta ušli.
V nasledujúcich rokoch sa objavovali podobné správy zo Saddleworthu, Goulburnu, Oladdie či Mundoorie. Ich scenár sa nemenil: myši, na zdesenie farmárov, vyrážali v šedivej hemžiacej sa lavíne do domov, kde po sebe zanechali len to, čo nestihli rozhryznúť.
To už regionálne poľnohospodárske správy reagovali. Uviedli, že hustota myšej populácie na poliach nepresahuje dvesto až tisíc jedincov na obrábaný hektár, a teda nie je dôvod na znepokojenie pre údajné senzačné „správy tretej kategórie“.
Potom však prišiel rok 1917.
Rok, ktorý si v pamäti obyvateľov queenslandskej oblasti Darling Downs – a vlastne celej Austrálie – vyslúžil meno Rok myší.
Zničili aj účtovné knihy
Ako miestni pamätníci opisovali, počas predchádzajúcich sezón sa v regióne myši nevyskytovali v nijako výnimočnom množstve. Až ku koncu miernej zimy ich začalo rapídne pribúdať. Najprv mierne komplikovali prácu v cukrovare – najprv v halách a lisovniach, neskôr v skladoch, a napokon priamo na poliach s cukrovou trstinou.
„Po pár dňoch sa však tie zvieratá hemžili úplne všade,“ rozprávali zástupcovia West River Farming Society. „A čoskoro zamorili celé okolie. Myši žrali všetko jedlé – dokonca aj zemiaky zasadené v zemi. Škody, ktoré sme utrpeli kvôli tak zdanlivo bezvýznamnému druhu, boli obrovské.“
Dodatočne vyčísliť škody spôsobené hlodavcami vraj vôbec nebolo jednoduché, pretože pri svojom vyčíňaní nevynechali ani účtovné knihy, ktoré rozhryzli na prach. To, čo miestnym cukrovarníkom spôsobovalo nemalé starosti, sa čoskoro zmenilo na omnoho vážnejší problém. Pretože táto nenásytná armáda myší sa začala valiť ďalej obývanou krajinou – a po ceste pohlcovala všetko, čo jej prišlo do cesty.
To už sa tlač ani štátni úradníci nesmiali. Situáciu prirovnávali k biblickým ranám egyptským – len namiesto žiab a kobyliek úradovali hlodavce. Jeden aker obilného poľa dokázali kompletne zničiť za tri dni.
Bolo ich toľko, že z úrody odhryzávali po celých láncoch.
Začiatkom roku 1917 dosiahli merania hustoty myšej populácie neuveriteľné čísla. Na každý hektár pripadalo približne 15 600 myší – a stále sa bez zábran ďalej rozmnožovali.
„Na širokých lánoch nenechali stáť ani steblo, ani jediné zrnko pšenice,“ písali trpko dobové noviny. „A keď im došla potrava nad zemou, zahrabali sa do pôdy a zožrali všetko, čo už bolo zasadené. Potom sa obrátili k ľudským obydliam.“
Hryzali do slamníkov aj postelí, nevyhýbali sa ani obsahu skríň a truhlíc, usádzali sa pod podlahami. Koberce rozoberali zubami na vlákna a bezočivo sa preháňali domácnosťami.
V zamořených domoch sa nedalo spať – myši nedoprajú ľuďom pokoj ani na chvíľu.
Na jar zmenili predtým prosperujúcich vidieckych farmárov na päťsto bezdomovcov bez akýchkoľvek prostriedkov na obživu. A obrana proti nim prakticky neexistovala. Mačky, psy aj kuny sa síce najedli dosýta, no množstvo myší to nijako nezmenšilo.
Farmári, ktorí boli ďalej od epicentra tejto queenslandskej myšacej katastrofy, sa ich postupu snažili zúfalo zabrániť stavbou vodných priekop. No tie tvorili len slabú prekážku.
Zmysel nemalo ani kladenie pascí a návnad – okamžite sa zaplnili.
Myši po miliónoch a tonách
Svoje o tom vedeli obyvatelia Lascelles, dediny s 94 stálymi obyvateľmi. Myši sa k nim nahrnuli ako tmavý mrak, chlpatá hmla tesne nad zemou. Ničiť ich bežnými metódami bolo prakticky nemožné – jedy aj pasce zlyhávali. A tak sa ľudia uchýlili k „bubnovej metóde“: do zeme zakopávali kovové štyridsaťgalónové sudy, do ktorých myši padali a nemohli vyliezť.
Po jednej jedinej noci boli sudy plné – bolo treba zakopávať ďalšie. Znova a znova.
Keď hlodavčia pohroma napokon odtiahla na sever, miestni ostali s 1 500 tonami zdochnutých myší.
Aj keď pomocou bubnovej metódy zdecimovali migrujúcu populáciu o približne 100 miliónov jedincov, nijako si tým nepomohli. Za obrannou líniou zostali domy s úplne vyjedenými zásobami a rozhryzeným nábytkom.
O veľa lepšie nedopadli ani na neďalekej železničnej stanici Lah, odkiaľ mala byť za bežných okolností úroda prepravovaná ďalej do vnútrozemia a k prístavom.
V snahe ochrániť aspoň časť úrody tu zakopávali do zeme cisterny s návnadami. Do prvých júnových dní tu nachytali 544 ton myší, teda približne 32 miliónov kusov. Ani tak však zo stanice nebolo čo odosielať – sklady boli úplne prázdne.
Myši sa odtiaľ šírili ďalej ako lavína. Noviny Port Fairy Gazette písali o tom, ako v Bellulah vypadávajú myši zo stien a tapety sa v domoch pohybujú, ako sa napínajú ich telíčkami.
Do Campbells Creek dorazili nečakane – práve pred plánovanou záhradkárskou výstavou. Do rána zožrali všetky vystavené exponáty a potom zaútočili na miestne sady. Myši padajúce zo stromov – vraj doslova pršiace z neba – obyvateľov desili.
V Willenabrine ľudia s úžasom sledovali, ako sa obrovský stoh balíkov slamy za dedinou za päť dní premenil na rozhrýzenu, prašnú kopu plnú myšieho trusu. Podobne dopadli aj stohy v Boucaut, ktoré čakali pri koľajniciach na odvoz.
Adelaidské noviny písali, že obyvateľom mestečka Balaklava nezostalo vôbec žiadne oblečenie okrem toho, ktoré mali práve na sebe – všetko ostatné rozkúsali myši.
Zdalo sa, že nič nedokáže túto pohromu zastaviť.
No myšacia apokalypsa skončila rovnako náhle, ako začala.
S letným ochladením začali myši viditeľne strácať vitalitu. „Keď sa ochladilo, začali byť malátne,“ opisoval doktor George Patterson. „Ledva sa vliekli. Človek ich mohol pokojne zašliapnuť. Nakoniec ich umierali stovky – dali sa lopatami zhrňovať do kôp.“
Na iných miestach silnejšie jedince kanibalizovali slabšie, inde hynuli hromadne bez zjavnej príčiny. Do týždňa sa táto obrovská myšacia armáda rozpadla a zanikla.
Bez vysvetlenia. Bez varovania.
Keď do mesta Woomelang dorazil Joseph Tolmie, vládny splnomocnenec pre likvidáciu hlodavcov, mohol len konštatovať, že je po všetkom. Myšie telá, ktoré pokrývali zničené polia, boli úplne bez života.
„Ich rozkladajúce sa mŕtvoly sa na niektorých miestach vyskytovali v takom množstve, že zamorovali vzduch. Mnohé obydlia sa kvôli zápachu spoza stien a podláh stali neobývateľnými,“ dodala dobová tlač.
Prísľub budúcich katastrof
Rok 1917 sa tak zapísal do dejín ako najväčšia hlodavčia pohroma v austrálskej histórii. No nebola ojedinelá.
Odvtedy sa vlny nenásytných hlodavcov približne každé štyri roky vracajú. Keď im počasie praje miernymi zimami a farmári im doprajú bohatú úrodu, dokážu sa lokálne premnožiť rovnako masívne, ako v pamätný Myšací rok.
Austrália bola – a dodnes je – myšiam priateľskou krajinou hojnosti a nových príležitostí. Že ide o krajinu doslova neobmedzených možností, sa naplno ukázalo až ku koncu 19. storočia, keď už bol kontinent britskými osadníkmi pevne ovládnutý a pobrežné oblasti Queenslandu, Nového Južného Walesu, Južnej a Západnej Austrálie pokrývali nekonečné obilné polia.
Vtedy myši domáce – potomkovia prvých hlodavcov, ktorých na kontinent priviezla Prvá britská flotila – opustili bezpečie ľudských obydlí a vydali sa do krajiny otvorených polí okolo fariem. Prehriata pôda im poskytovala ideálne podmienky na stavbu plytkých hniezd a potravu – naplnené klasy – mali rovno nad hlavou.
To, že ich v prostredí neobmedzovali žiadne vonkajšie faktory, myši veľmi ochotne zužitkovali. A k čomu? No predsa k tomu, aby sa množili ako myši. Myš domáca – zavlečený, nepôvodný a vysoko adaptabilný druh – v krajine bez prirodzených nepriateľov nepozná žiadne prekážky.
Je to biologický stroj na rozmnožovanie. Matematika tohto procesu je jednoduchá, no desivá.
Páriť sa začínajú už vo veku šiestich týždňov. Po trojtýždňovej gravidite nasleduje vrh, ktorý v priemere obsahuje desať mláďat. Myši sa pritom množia bez prestávky medzi jednotlivými graviditami. Po štyroch mesiacoch sú niektoré z mláďat už pohlavne dospelé a začínajú sa rozmnožovať tiež.
V tom bode už v populácii nefiguruje len pôvodný pár, ale napríklad 90 jedincov. O osem mesiacov neskôr, teda na konci jednej rozmnožovacej sezóny, môže jeden pár myší vytvoriť až 500 jedincov. Ak by na začiatku stáli štyri páry, číslo sa rýchlo vyšplhá k dvom tisícom. A tak ďalej.
Rýchlo sa to sčíta… až k miliónom. Alebo k miliardám – ako v roku 1917.