Región obchádzal podobne ako čínski bosí lekári, ktorí prinášali za Mao Ce-tunga starostlivosť vidiekom z odľahlých oblastí. Alexander Astašev križoval ulicami Irkutska a vypytoval sa posedávajúcich dôchodcov na ich zdravotné ťažkosti. Ponúkal bezplatnú lekársku starostlivosť s podporou oblastnej nemocnice. Vyšetrenie, lieky na predpis, píše portál iDnes.
V kulisách krachujúcich štátnych štruktúr putinovského Ruska, v ktorých nemocnice ponúkali len galérie plesnivejúcich múrov, zastarané vybavenie, nedostatok odborníkov i ochoty a volali po úplatkoch, pôsobil takmer ako zjavenie. Starí ľudia mu div nebozkávali ruky. Toľko pozornosti a altruizmu!
Posledný liek
Sami ho pozývali k sebe domov. Lekár tam dôchodcu ochotne vypočul, písal si poznámky a múdro prikyvoval, keď mu pacienti rozprávali o vnúčatách, starých časoch alebo ukazovali zažltnuté fotky v rámčekoch. Zmeral im tlak, prezrel ich, prehmatal. Vypísal recept na nedostatkové lieky, ktoré im okamžite z tašky vydal. Prvú dávku – liečivý sirup – im však pripravil sám.
Po jeho požití sa však s pacientmi zatočil svet. Stratili vedomie, upadli do hlbokého spánku. Nie všetci sa z neho prebudili, pre mnoho z nich už išlo o večný spánok.
Onen zázračný liek bol zmiešaný z hrstí aminazínu, suprastínu, amobarbitalu a ďalších barbiturátov. Teda veľmi silných práškov na spanie, ktoré aj jednotlivo poriadne odrovnajú aj zdravého človeka. Pretože boli podané v zmesi s nízkoalkoholickým ovocným nápojom, fungovali skutočne rýchlo - len za minút.
Lekár, ktorý vysťahuje celý byt
Riziko smrteľného predávkovania je pri takýchto liekoch vysoké, hladina v krvi nie je pri toxickej dávke oveľa vyššia ako pri dávkach podávaných na liečebné účely. Tu boli podávané v naozaj konských porciách, ktoré vytvárali fatálny útlm a enormné riziko srdcového zlyhania. Tých, ktorí sa po podaní lieku po hodinách prebudili, nebolo veľa. Na svoje zdesenie zistili, že anjel v bielom plášti im počas ich bezvedomia dokonale vybielil celý byt.
Rodinné šperky, peniaze a doklady bral v prvom rade. Zmizlo však aj prakticky akékoľvek iné speňažiteľné vybavenie domácnosti. Rádio, plynový varič, vysávač, televízor, hodiny, posteľná bielizeň. Lupič sa neponáhľal. V niektorých prípadoch bral aj potraviny a nápoje z chladničky. Bol schopný doslova vysťahovať celý byt. Snáď len okrem stoličky alebo kresla, na ktorých ich spiaca obeť skončila. Dôkazy po sebe nezanechal žiadne.
Otázku, koľko takto postihnutých vlastne bolo, je prekvapivo neľahké zodpovedať. Mnohí okradnutí sa totiž – často zo strachu o svoj život – rozhodli lúpež vôbec nenahlásiť. Chýbali im predsa doklady a kľúče od obydlia, páchateľ sa mohol kedykoľvek vrátiť a pomstiť sa. Svoje urobila aj hanba.
Telá nikoho nezaujímali
Nemálo z tých, ktorí sa na policajných staniciach predsa len sťažovali, napokon nepochodilo. Vzlykanie dôchodcov, že prišli o všetko, často nechávalo strážnikov chladných, spísané protokoly neraz končili v odpadkovom koši. Prestarnutí skutočne neboli v Rusku prioritou a v nesúvisle rozprávaných prípadoch sa nebolo čoho chytiť. Popis „dôveryhodne vyzerajúceho muža, krátkovlasého päťdesiatnika“ bol pre identikit nepoužiteľný.
Popri živých tu však boli aj mŕtvi. Tí, ktorí sa po podaní uspávacieho kokteilu už nikdy neprebudili. Ich zmiznutie nikto zo susedov, príbuzných alebo priateľov dlhé dni obvykle nehlásil. Ich telá – často už v pokročilom štádiu rozkladu – boli nájdené v chaotických a neusporiadaných domácnostiach bez toho, aby priamo poukazovali na zločin. Malo sa za to, že umreli prirodzene. Na starobu alebo v dôsledku svojich neliečených diagnóz. Uprostred poloprázdnych bytov, ktoré svedčili o úbohých pomeroch, v ktorých nie je taká smrť nijako prekvapivá.
Bez odôvodneného podozrenia sa nevykonávala súdna pitva, ktorá by vražedný zámer mohla vyjaviť. Starí ľudia jednoducho umreli - doma za stolom, v posteli, na gauči... Žiadna vyšetrovacia štatistika ich nepodchytila, bol to dokonalý zločin. Páchateľovi v bielom plášti slušne vynášal. Takmer bez rizika.
Veľmi mobilný lekár
Vôbec prvýkrát jeho existenciu vezme polícia v jasnosť 13. októbra 2003. Vtedy v irkutskej dedine Zalari „uspí“ pár dôchodcov. Starý muž akútnou otravou zahynie, ale jeho žena prežije a všetko nahlási. Tento prípad bude považovaný za oficiálne prvý, ktorý takzvaný Čeremchovský travič spáchal.
Vyšetrovacie spisy naznačujú dojem hraničiaci s istotou, že modus operandi (metóda použitá páchateľom) mal už vtedy travič natoľko prepracovaný, že rozhodne nešlo o prvotinu. Navyše svoj postup ďalej zdokonaľoval.
Keď sa na jar roku 2004 objaví v irkutskej Nižnaja Iret, už nie je sám. Sprevádza ho zdravotná sestra. Čo celému výstupu falošného doktora dodáva na dôveryhodnosti. Asistuje mu, pomáha so zapisovaním. Spolu tú poskytnú starostlivosť najmenej jednému páru dôchodcov. Keď boli v bezvedomí, ukradli im nazbierané úspory, dokonca aj auto z garáže. Muž, dôchodca, nakoniec zomrie na následky akútnej otravy.
Presúval sa
Policajti v oblasti postupne evidujú takýchto prípadov viac, ale z popisu páchateľov sú zmätení. Doktor síce vyzerá stále rovnako, ale jeho zdravotná sestrička je podľa svedkov raz tridsiatnička, druhýkrát sotva dvadsaťročná. Netušia, že páchateľ do svojej činnosti zapojil a do úlohy svojho sprievodu obsadil svoju ženu aj milenku. Vyšetrovanie viazne a nepostúpi ďalej aj preto, že travičské incidenty v Irkutsku prestanú.
Falošný lekár totiž ťažisko svojej činnosti presunie do Krasnojarského kraja. Pôsobí tam celé leto, kým ho nahlási dôchodkyňa, s ktorou sa zoznámil na stanici v Tašjete. Aj ona má šťastie a otravu prežije. Polícii dodá podrobný popis a miestni vyšetrovatelia, ktorým nie je páchateľ kvôli svojej predchádzajúcej trestnej činnosti neznámy, si ho dokážu prepojiť s irkutským „doktorom“.
Nebezpečný travič, ktorý má na svedomí najmenej dve desiatky otráv a tucet obetí, tak prvýkrát dostáva meno. Z federálneho zatykača, ktorý je naňho vydaný, je známy ako Alexander Astašev.
Násilník a pani riaditeľka
Štyridsaťsedemročný opakovane trestaný muž z Čeremchova. Jeho trestné záznamy zhŕňajú sexuálne delikty s maloletými chlapcami, drobné i väčšie krádeže, pokus o útek z väzenia a jeden neskorší incident s neprimeranou obranou, pri ktorom sa umieralo. Dohromady si odsedel sedemnásť rokov, z toho prvý pätnásťročný trest na jeden záťah, bez predčasného prepustenia.
Doteraz mal Astašev povesť labilného siláka, ktorý nejde pre ranu ďaleko. Sofistikované spôsoby traviča v bielom plášti, ktorý predstieral lekársku prax a počúval dôchodcov, mu neboli blízke. Zdalo sa pravdepodobné, že nové zločinné spôsoby odkukal od svojej ženy, ktorou bola o dvadsať rokov mladšia Natalia. Pracovala ako riaditeľka v materskej škôlke a s ľuďmi vedela hovoriť s oveľa väčším taktom. Dokázala sa ľahšie votrieť aj do priazne opatrných dôchodcov.
Vydanie zatykača, vyhlásené pátranie a prevalená identita Astaševa nespomalili. Správy o jeho zločinoch, ktoré prebleskli tlačou Krasnojarského kraja, ho viedli len k tomu, aby nabudúce miešal silnejšie dávky. Aby za sebou nenechával svedkov. Rýchlejšie tiež striedal miesta: Udrel v Perme, v zabajkalskej Čite, na Ust-Ordskom okruhu. Na zlatú žilu narazil v Udmurtsku a burjatských regiónoch, kde lekárska starostlivosť prakticky neexistovala.
Vraždy, ktoré Rusko nevie dokázať
Policajné zbory z rôznych oblastí spolu neboli schopné komunikovať, spoluprácu v pátraní po vysoko mobilnom sériovom vrahovi viac-menej ignorovali. A tak im úspešne unikal ďalší rok a pol. V lete roku 2005 smrteľne otrávil veterána druhej svetovej vojny v Kirove. Polícia potom bola lekárovi v pätách a dostihla ho – aj s jeho spoločníčkami – v udmutrskom Glazove.
Prakticky priamo pri ďalšom čine, takže by sa dôkazné konanie mohlo javiť veľmi jednoducho. Ale v Rusku nebolo jednoduché takmer nič. Z koľkých trestných činov bolo možné Astaševa obviniť? Koľko z nich malo šancu na preukázanie?
Úmrtia dôchodcov, ktorí boli vo svojich domácnostiach nájdení bez známok násilia, sa rutinne odpisovali ako následok ischemickej choroby srdca. Takých sa vo veľkých ruských mestách (prípadne na ruskom vidieku) odohrajú tisíce ročne. Ak pred smrťou požili smrtiacu dávku barbiturátov, to nikto nezisťoval. Nedala by sa vylúčiť ani samovražda alebo smrť predávkovaním bez cudzieho zavinenia. Celý prípad stál na vode.
Astaševova manželka ani jeho milenka (devätnásťročná Anastasia Mušichinovová, iné zdroje uvádzajú meno Olesja Zagorodnaja) s políciou spolupracovať nechceli. Vedeli, že na nich dokopy nič nemajú. Hrozila im spoluúčasť na jednej vražde, ktorá sa dala klasifikovať skôr ako zabitie. A obvinenia z podvodu vo fáze prípravy. Tresty vo výške siedmich a pol a šiestich rokov vypočuli s úľavou. Z vražednej série, na ktorej sa aktívne spolupodieľali, vyšli viac ako lacno.
Z lekára pacientom
Ťažšiu prácu mali vyšetrovatelia s falošným lekárom. Vyšetrovací spis mal štyridsaťštyri zväzkov, ale nebolo v nich toho veľa, o čo by sa dalo oprieť. Počas dvojročného pátrania boli ťažko schopní len veľmi chatrne dať dokopy obvinenia Astaševa z tridsaťjeden lúpeží spojených s otravami obetí. Z ktorých sedemnásť po požití liekov zomrelo.
Čeremchovský travič sa po odsúdení aj tak stal – z hľadiska frekvencie činov, nie absolútnych čísel – najvýkonnejším sériovým vrahom novodobých dejín Ruska. A ako je naňho zákon krátky, sa ukazovalo aj ďalej. Alexander Astašev začal počas pobytu v zadržiavacej cele vykazovať známky duševného ochorenia. Prvé lekárske konzílium ho vyhlásilo plne príčetným, druhé už potvrdilo obzvlášť silnú formu paranoidnej schizofrénie.
Namiesto doživotného tvrdého kriminálu za sedemnásť doložených vrážd tak na štátne útraty putoval do špecializovaného psychiatrického zariadenia. Dostalo sa mu zdravotnej starostlivosti, ktorú sľuboval svojim obetiam.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.