Kedysi to bolo živé banícke mestečko. Dvetisíc ľudí, väčšinou pracovali v uhoľných baniach na začiatku 20. storočia. Dnes má Centralia, teda to, čo z nej zostalo, len päť obyvateľov. Vláda im dovolila dožiť. Obec v americkom štáte Pensylvánia bola zrušená, nemá ani vlastné poštové smerovacie číslo. Za jej skazu môže oheň, píše portál iDnes.
Podzemný požiar vypukol v uhoľných slojoch Centralie v máji 1962, pravdepodobne pri pokuse spáliť skládku komunálneho odpadu v jednej z povrchových baní. Plamene preskočili do ložísk uhlia a vznikol večný oheň. Vedci sa domnievajú, že môže horieť ďalších 500 rokov, kým sa nespália všetky nevyťažené zásoby uhlia.
Doteraz požiar pohltil viac než 160 hektárov podzemia a stále sa šíri. Pokusy o jeho uhasenie boli márne. Vzhľadom na vznik mnohých nebezpečných výdutí pod zemou, prepadlín a trhlín v zemi aj vysoký obsah škodlivých plynov sa z Centralie stalo mesto duchov. Ponurá atmosféra amerického mesta priťahuje zvedavcov aj fanúšikov hororov a záhad. Na povrchu pritom žiadny oheň nikto nevidí, všetko sa deje pod zemou.
Všetko sa deje pod zemou
Podobné je to aj na druhej strane zemegule, v Austrálii. Na severe od Sydney tlie najstarší známy nekontrolovateľný požiar na planéte. Podľa odhadov horí pod Mount Wingen, známou ako Horúca hora, najmenej 6-tisíc rokov. Aj tu sa šíri uhoľnou vrstvou 30 metrov pod povrchom a pohybuje sa rýchlosťou jeden meter za rok.
„Nikto nepozná veľkosť požiaru pod Horúcou horou, dá sa len odhadnúť,“ hovorí profesor požiarnej vedy Guillermo Rein z Londýna. „Pravdepodobne ide o guľu o priemere päť až desať metrov, ktorá dosahuje teplotu 1 000 °C.“ Oheň pod povrchom tlie, nemá plameň a pripomína uhlíky na grile. Nie je viditeľný na povrchu, ale stopy sú zjavné. Pôda je teplá, skaly sú zafarbené do žlta a červena, cítiť sírový zápach, ako oheň varí minerály, a je vidieť trochu dymu a bieleho popola.
Pri bližšom preskúmaní je však zreteľne jasná cesta, ktorou si oheň razí. „Pred ohňom je krásny eukalyptový les. Na mieste požiaru nie je nič živé. A kde bol požiar pred 20 až 30 rokmi, sa objavuje nový les,“ popisuje Rein.
Po prvýkrát si podzemný požiar všimli v roku 1928. Miestny farmár nahlásil objav sopky. Ukázalo sa však, že ide o požiar uhoľného sloja. Experti zmerali, že oheň pod povrchom prešiel už 6,5 kilometra, podľa toho usudzujú, že horí už najmenej 6 000 rokov.
„Ako oheň postupuje, zahrieva horu, ktorá sa rozpína a praská, čím sa do nej dostáva kyslík, takže oheň môže pokračovať ďalej. Môže byť starý pokojne stovky tisíc rokov,“ tvrdí profesor Rein. Oheň si razí cestu k miestnej riečke a podľa Reina bude zaujímavé pozorovať, čo sa tam stane.
Nikto nevie, koľko podobných podzemných požiarov na planéte horí. Odhaduje sa, že len v Číne ich môžu byť stovky a po celom svete tisíce. Turistov však príliš nelákajú, pretože nie je nič vidieť. Mnoho zaujímavejšie sú pre nich večné ohně, keď sa horľavá látka – obvykle zemný plyn – dostáva na povrch.
Ohnivý vodopád
Súboj večného ohňa a nekonečnej vody sledujú turisti v Chestnut Ridge Parku v USA. Večný plameň pri vodopáde Eternal Flame Falls neďaleko Erijského jazera dosahuje len štyri až osem centimetrov. V jaskynke za 10-metrovým kaskádovým vodopádom navyše niekedy nemusí horieť, a preto si turisti musia priniesť zapaľovač a s veľkou opatrnosťou môžu sami zapáliť zemný plyn unikajúci z pukliny bridlicového podložia.
Vzduch v roklinách cestou k vodopádu je cítiť po skazených vajciach, prírodnému súboju vody a ohňa ubíja aj nepredvídateľný prietok vody (najlepší je na jar) a údajne značné množstvo odpadu na ceste. Presný dátum objavenia plameňa nie je známy, odhaduje sa na 20. roky minulého storočia.
Otec večného ohňa
Mesto Kirkúk na severovýchode Iraku je centrom ropného priemyslu celej krajiny. Pred necelými 100 rokmi tu zriadili prvý moderný ropný vrt v Iraku a miestne ropné polia patria medzi najrozľahlejšie na svete. Ropné pole Baba Gurgur (v preklade z kurdčiny Otec večného ohňa) je navyše známe kvôli večnému ohňu, ktorý tu horí odpradávna.
Popísal ho už staroveký grécky autor Hérodotos a niektorí historici sa domnievajú, že ide o ohnivú pec zo starozákonnej knihy Daniel, do ktorej babylonský kráľ Nabuchodonozor hodil troch Židov za to, že sa odmietli klaňať jeho zlatej modle. Ženy z Kirkúku navštevovali Baba Gurgur so žiadosťou o narodenie chlapca. Pretože sa v blízkosti ťaží ropa, je miesto pod prísnym dohľadom bezpečnostných zložiek.
Chrám ohňa
Večné ohne majú takmer vždy duchovný rozmer, a ak horia v Indii, platí to násobne. Najznámejší horí údajne už stovky rokov v hinduistickom chráme Jwala Ji (alebo aj Jwala Devi) v Himáčalpradéši. Chrám je jedinečný tým, že v ňom nie sú žiadne sochy ani obrázky bohov či bohyň, ale iba deväť večných plameňov plápolajúcich na rôznych miestach.
Žiadnemu vedeckému tímu sa zatiaľ nepodarilo preukázať pôvod týchto ohňov. Podľa hinduistickej mytológie sa plamene objavili tam, kde bohyňa Durgá porazila démona Mahishasuru. Jej energia zostala práve v týchto plameňoch.
Pamätný plameň
Najdlhšie horiaci umelý večný plameň sa nachádza pod Víťazným oblúkom v Paríži na hrobe Neznámeho vojaka. Pomník bol zriadený 11. novembra 1920 pri príležitosti druhého výročia konca prvej svetovej vojny a symbolizuje padlých francúzskych vojakov. Večný plameň tu bol zapálený o tri roky neskôr a od tej doby sa každodenne oživuje pri ceremónii o 18:30 hod.
Horúca hora
Cestovateľ Marco Polo sa vo svojich zápiskoch zmieňoval o Horúcej hore neďaleko súčasného hlavného mesta Azerbajdžanu, Baku. Hlavnou atrakciou prírodnej rezervácie Yanar Dag sú trojmetrové plamene na úbočí hory, ktoré sú „kŕmené“ plynom z podzemia. Dosahujú teplotu až 1 000 °C a nezhasnú ani pri vytrvalom daždi alebo silnom vetre.
Plyn uniká trhlinou v zemskej kôre vzniknutou tektonickými pohybmi. Na Apšeronskom polostrove sú veľké ložiská zemného plynu, takže o podobné ohne tu nie je núdza. Turistov uchvacujú aj sírne pramene a aktívna bahenná sopka. Horúca hora je symbolom Azerbajdžanu, majú ju na bankovkách aj poštových známkach.
Koniec ťažobných ohňov?
V roku 2030 by mali zhasnúť večné ohne na ťažobných poliach a plošinách. Takto ťažobné spoločnosti pália prebytočný plyn, keď ho majú príliš a nemajú ho už kde skladovať. Výhodnejšie je pre nich plyn spáliť, čím predchádzajú hromadeniu výbušných zmesí, navyše je to aj ekologickejšie, ako vypustiť do atmosféry napríklad surový metán. Kým predtým boli horáky zapnuté neustále, dnes moderné systémy spúšťajú horáky len podľa potreby.
V roku 2015 predstavila Svetová banka plán Zero Routine Flaring by 2030, ktorý si dal za cieľ do daného roku ukončiť spaľovanie prebytočného plynu. Za rok 2023 sa odhadujú emisie spáleného plynu na množstvo, ktoré zodpovedá emisiám z prevádzky piatich miliónov áut. Najväčšími producentmi takzvaného gas flaringu sú Rusko, Irán, Irak, USA a Venezuela.
Brána do pekla
Brána do pekla v Darvaze v Turkménistane. V 70 metrov širokom a 20 metrov hlbokom kráteri v púšti Karakum je údajne najpôsobivejšie sledovať horiaci plyn pri západe slnka. Turkménsky vodca Berdimuhamedow asi touto atrakciou nadšený nie je, preto už dvakrát nariadil (v rokoch 2010 a 2022), aby odborníci našli spôsob, ako oheň uhasiť. Vadia mu škody na životnom prostredí a najmä fakt, že dlhodobo prichádza o cenné prírodné zdroje.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.