Čierneho pasažiera spoznáme na prvý pohľad, hoci nedokážem presne popísať podľa čoho. Je v tom rokmi prax vypestovaná intuícia. Jednoducho sa podvedome správate inak. Zrýchlite krok alebo ho naopak spomalíte. Začnete akoby telefonovať. Uhýbate pohľadom alebo naopak neprirodzene pozeráte. Všetky tieto detaily vás prezradia, píše Ivan Brezina z portálu iDnes.
A keď si potom niekoho vyberiem na kontrolu a zastavím, nastupuje psychológia. Niekedy stačí jedno zle zvolené slovo a ten človek sa zasekne a nezaplatí. Iné dobre zvolené slovo naopak zastaví prípadnú hádku a odľahčí situáciu. Čierny pasažier sa usmeje, upokojí... Ku každému musíte pristupovať inak, aj preto ma tá práca baví.
Kolega chytil pána, ktorý vraj žije v Holandsku, kde ho pokuta nedostihne. Kolegovi začal tykať a ten to hneď využil. „Dobre, ahoj, ja som Milan,“ hovorí pánovi. Podali si ruky a čierny pasažier na to: „Teší ma, Jirka. Vieš čo, tak ja ti teda zaplatím, keď už sa teda poznáme...“
Alebo som raz kontroloval človeka, ktorý mi hovoril, že je v mnohých exekúciách kvôli gamblerstvu. Nič si vraj od neho už nemôžeme zobrať. Napadlo mi ponúknuť mu, že si o pokutu hodíme korunou, čo gamblera oslovilo. Vyhral som a on bez rečí zaplatil pokutu.
Plač na povel
Často sa stretávame s ľuďmi, ktorí si myslia, že našli nejakú dieru v systéme. Označenie lístka sa pokúšajú vyškriabať alebo napríklad prelepiť lepiacou páskou. My sme to ale všetko videli už stokrát. Klasika je lístok označený na opačnej strane, kde je to ťažko čitateľné. Spoliehajú sa, že im to uznáme, lenže taký lístok je neplatný. A ja často hovorím: „Je to rafinovaný podvodník, alebo jednoducho len naivka?“
Stretol som mladého chlapca odniekiaľ z Vysočiny. Cestovný lístok síce mal, ale neoznačený. Nevidel v tom žiadny problém. Nechápal, veď by ju predsa mohol používať opakovane. Možno je to generačný problém, tieto veľké deti komunikujú iba na sociálnych sieťach. Keď niečomu nerozumejú, nenapadne ich opýtať sa napríklad v informačnom centre dopravného podniku. O označovaní cestovných lístkov sa nepíše na Facebooku, takže ten chlapec to jednoducho nevedel.
Orieškom bývajú jeho rovesníci machrujúci pred dievčatami. „Na čo by som si kupoval lístok?“ hovoria silácky. „S revízorom si vytriem zadok!“ Tú hru potom musia dohrať do konca, aby sa nestrápnili. Zbytočný konflikt tým graduje a často sa stane, že macher utečie a slečnu tam nechá.
Niekto si myslí, že nás ukecá výhovorkou. Klasika je: „Viete, ja práve idem na pohreb...“ Keď vám to povie tretí človek za deň, začnete sa usmievať. Nedá sa ale vylúčiť, že jeden z nich na pohreb naozaj ide. Najhoršie výhovorky sú cez deti. „Vidíš, kvôli pánovi revízorovi teraz nebudeš mať čo jesť,“ volajú teatrálne. Jednoducho emočné vydieranie, úbohosť.
Obľúbenou výhovorkou je aj rasizmus. „Prečo kontrolujete práve mňa?“ pýtajú sa nás zvýšeným hlasom. „Pretože som Róm, že áno?“ A nenechajú si vysvetliť, že sme k nim prešli celou električkou pekne po rade.
Samostatnou kapitolou sú takzvaní herci predvádzajúci scény. Dámy obracajú oči v stĺp alebo sa ako na povel rozplačú. Krásne ženy často koketujú, žmurkajú na nás a myslia si, že im pokutu odpustíme. Zaujímavé je, že v okolí sa často nájde nejaký záchranca, ktorý sa dámy zastáva, aj keď jej vôbec nič nerobíme. Len od nej jednoducho chceme platný cestovný lístok.
Jedna slečna s neplatným lístkom mi povedala, že študuje DAMU. Keď sa ukázalo, že bude musieť zaplatiť pokutu, predviedla dokonalú hereckú etudu. Prosila, plakala, vyhrážala sa, rúcala sa, nadávala, teatrálne vysypala kabelku... Bolo vidieť, že jej publikum ostatných pasažierov robí dobre. To ale nič nie je proti chlapovi, ktorý v električke na Libeňskom moste dostal hysterák a vyzliekol sa do naha. Fakt!
Niektorí pristihnutí hriešnici sa rúcajú a omdlievajú. Jeden cestujúci mi pri vyberaní pokuty skolaboval, asi z rozčúlenia. Musel som zavolať záchranku. Kriesili ho a on stále zvieral v ruke platobnú kartu.
Metro ako posilňovňa
Počuli ste vtip, ako čierny pasažier po vystúpení revízorovi hovorí, aby si nezapaľoval cigaretu? „Prečo?“ pýta sa kolega. „Pobežíme,“ odpovie porušovateľ prepravného poriadku. Nikomu z kolegov sa to nestalo, historka je vymyslená, ale rozpráva sa.
V skutočnosti nám čierni pasažieri veľmi často neutekajú ani sa s nami nehádajú. Výnimky potvrdzujú pravidlo. Bizarným príkladom bol vyšportovaný mladík, ktorého sme chytili tesne po covide. Došlo ku strkanici, po ktorej sa nám ospravedlňoval: „Posilňovne sú zatvorené a ja som si s vami potreboval trochu zacvičiť.“
Kontrola cestovných lístkov!
- Pražský dopravný podnik zamestnáva 155 revízorov, ktorí každý deň skontrolujú asi 30-tisíc cestujúcich. Približne 4 percentá kontrolovaných štatisticky cestujú načierno. Podľa odhadov je podiel čiernych pasažierov dvojnásobný. To znamená, že vyše 90 percent cestujúcich za MHD riadne platí.
- Peniaze vybrané od pasažierov by pražskú dopravu však neuživili, väčšinu dopláca mestský rozpočet. Keby ľudia mali platiť celé náklady, nestál by ročný lístok 3 650 korún (144,50 eura), ale 25-tisíc (990 eur).
- Aj keby bola pražská MHD zadarmo, výrazne viac cestujúcich by to už nenalákalo. Potvrdil to desaťročný experiment z estónskeho Tallinnu, kde bola od roku 2013 hromadná doprava bezplatná. Ale ľudia sa áut nevzdali. MHD zadarmo si navyše pasažieri toľko nevážili, viac ju ničili.
Máme aj pracovné úrazy, ale najčastejšie to sú kopance a škrabance od žien. Sem tam nejaká tá facka... Naposledy sme sa naháňali pred rokom. Čierny pasažier nám na Národnej nechcel zaplatiť ani legitimovať sa, tak sme mu povedali, že zavoláme políciu. Začal utekať a dobehli sme ho až v Lazarskej, kde polícia už čakala. Ukázalo sa, že utekal preto, že je celoštátne hľadaný.
„Ja lístok nemám,“ počúvame. Keď si povieme o občianku, dozvieme sa: „Jízdenku nemám, protože mám lítačku, hahaha!“ Keď túto akože srandu počujete stý raz, je to na zošalenie.
Ďalšiu skupinu by sme mohli nazvať „rebeli bez príčiny“. Žiadni Jamesovia Deanovej, ale páni okolo päťdesiatky. Zažili minulý režim a odniesli si z toho principiálny odpor k autoritám. Revízorom niekedy aj nadávajú, že je to ako za komunistov, a pritom niektorí z nás vtedy ešte ani neboli na svete. Tento typ čiernych pasažierov robí problémy za každú cenu.
Iní jazdia „na štatistiku“. Ročný lístok stojí 3 650 korún (144,50 eura) a pokuta 1 500 (necelých 60 eur), pri zaplatení na mieste alebo do 15 dní len tisícku (necelých 40 eur). Ide o to, koľkokrát ich chytíme. „Štatisti“ ale bývajú slušní a nehádajú sa. Skoro by sme zabudli na skúmavky, ktorí si myslia, že nás prekabátia. Nerád jazdím okolo pražskej právnickej fakulty. Neštudovaní advokáti a sudcovia tam na nás často skúšajú, čo sa práve dozvedeli na prednáške. Citácie zákonov ale nezaberajú. „Proste zaplaťte a je to,“ hovorím im.
Mlčí ako zarezaný
Takzvaní mlčiaci sú čierni pasažieri, ktorí na žiadosť o lístok nereagujú. Pozerajú z okna a mlčia. Snažíme sa zabrnkať na nejakú ich strunu, napríklad im pochváliť hodinky, odľahčiť situáciu vtipom... Keď mlčiaceho rozhovoríme, niekedy si vypočujeme jeho príbeh. Mnohým pasažierom totiž slúžime ako vŕby. Sme pre nich cudzí ľudia, takže nám často zveria aj to, čo by svojim blízkym nepovedali. Príbeh z nich doslova vyletí.
Pre ostatných cestujúcich je to show. Sledujú, ako si s nimi poradíme. Máme síce kurzy komunikácie a psychológie, ale najlepšia škola je práca v teréne. Stovky skontrolovaných ľudí denne revízora naučia, ako na koho ísť a aké voliť slová. Najlepšie je strhnúť publikum na svoju stranu. Ľudia potom mlčiaceho často sami prehovárajú: „Ja mám lístok, tak prečo vy neplatíte a mlčíte?“
Niekto nás skúša ohromiť svojimi údajnými konexiami: „Viete, kto ja som? Poznám sa s primátorom!“ Lenže to ma práve motivuje, aby som z neho pokutu dostal. „Pre mňa ste cestujúci ako každý iný, nie lepší ako všetci tí ľudia okolo nás,“ hovorím.
Celebrity medzi čiernymi pasažiermi z pochopiteľných dôvodov nemožno menovať. Jeden politik sa mi snažil utiecť po eskalátoroch, zatiaľ čo známy herec sa mi vyhrážal, že ma zbije. Chytil som aj slávneho režiséra, ktorý ma objal a hlaholil: „Lístok síce nemám, ale rád vás vidím! Vy ste taký sympatický!“
Ľudia si niekedy myslia, že v určité dni kontrolujeme viac ako inokedy. Posielajú si navzájom varovné SMS, že je dnes revízorský záťah alebo nám hovoria: „No áno, budú Vianoce, potrebujete si viac zarobiť.“ To je ale nezmysel. Kontrolujeme stále rovnako, 24 hodín denne 7 dní v týždni. Fáma o záťažiach vzniká optickým klamom. Náhodou jednoducho stretnete dvoch alebo troch revízorov za sebou a myslíte, že ich je dnes viac.
Varovanie pred „záťahom“ napodiv nezaberá, čo preukázal experiment dopravného podniku. Nad eskalátormi bola umiestnená ceduľa s nápisom: „Pozor, zvýšený výskyt revízorov!“ a dole pod ním sme kontrolovali. Čierni pasažieri nám liezli rovno do náručia. „Myslel som, že si robíte srandu,“ hovorili.
Platí to ale aj obrátene - občas chytím rovnakého človeka dvakrát za deň. Mohol by som mu dať druhú pokutu, ale väčšinou to neurobím. Raz už potrestaný bol a druhé dolapenie splní výchovný účel aj bez pokuty.
Uteč, alebo bojuj
Pre niekoho je kontrola boj aj v prípade, že má platný cestovný lístok. Podáva mi ho trasúcou sa rukou. Bojí sa, ale my nehryzieme. Iný si v hlave vopred vytvorí pocit ohrozenia. Čierny pasažier sa nechá ovládnuť podvedomím, v ktorom máme z čias našich zvieracích predkov uložený program „Uteč, alebo bojuj“.
Ale prečo sa rozčuľovať, hádať alebo dokonca biť? Najhoršie, čo sa vám môže stať, je predsa pokuta. Ideálne je riešiť to s úsmevom, a to pre obe strany. Existujú aj ľudia, ktorí jazdia načierno „zo športu“. V meste hľadajú dobrodružstvo a vedomé porušovanie pravidiel berú ako hru, v ktorej jednoducho niekedy prehrajú.
Keď ich chytíme, väčšinou nerobia problémy, sú ústretoví a usmievajú sa. „Jazdné jednoducho platím iným spôsobom,“ povedal mi jeden taký zážitkový jazdec. Na rozlúčku mi stisol ruku a zaželal dobrý lov. Jazdiť načierno by sa nemalo, je to rovnaké, ako keby ste kradli v samoobsluhe. Revízorovi ale také pozitívne stretnutie rozjasní deň.
Keď kontrolujeme pod eskalátormi, často vidíme paniku v očiach cestujúcich, ktorí schádzajú dole. Najhlúpejší nápad je otočiť sa a začať po eskalátore utekať. Taký človek na seba upozorní, ale hlavne to nedá rýchlejšie ako my. Často to skúšajú starší ľudia, a keď ich dobehneme, rezignovane a bez rečí zaplatia.
Z nášho rozprávania sa môže zdať, že čierni pasažieri robia problémy, ale to platí iba pre zlomok z nich. Odhadujem to tak na 10 percent. Jedného agresívneho človeka si zapamätáte. Sto ďalších, ktorí zaplatia s úsmevom, obratom zabudnete.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.