Mesto Tábor patrí medzi tie, kde sa dá skutočne pekne a spokojne žiť. Revolučné hnutia husitskej revolúcie, vďaka ktorým bol v roku 1420 založený, sú dávno preč. Zostalo príjemné historické centrum, pekná krajina s rybníkom Jordán a strategická poloha severnej brány do južných Čiech. Asi aj preto patrila oddávna ku koloritu mesta aj tradičná vojenská posádka.
V roku 1921 postavilo na dnešnom námestí Františka Křižíka táborské družstvo invalidov prvý stály biograf Svet, ktorý tu napriek všetkým udalostiam dejín stojí a funguje dodnes. Onú aprílovú sobotu roku 1962 po desiatej hodine večer vychádzali z tohto kina diváci, opojení francúzskym dobrodružným filmom Cartouche, píše portál iDnes.
Myšlienky na bláznenie Jeana-Paula Belmonda a krásu Claudie Cardinalovej však u časti divákov, ktorá išla domov cez blízky parčík, rýchlo zotrel všedný, avšak napriek tomu podivný výjav. Chodníčkom sa proti hlúčiku návštevníkov kina potácali traja opilci. Náhle sa však jeden z nich zosunul k zemi a zostal bezvládne ležať, doslova sa ani nepohol. Ostatní dvaja sa nad ním skláňali, snáď mu chceli dohovoriť.
Mŕtve telo v parku
„Pepo, neblbni a vstávaj,“ povedal jeden. Druhý sa nelogicky rozbehol parčíkom preč - a na jeho konci sa detinsky schoval za stĺp verejného osvetlenia. Hlúčik návštevníkov z kina došiel k ležiacemu a jeho zvyšnému kamarátovi a triezvym ľuďom bolo hneď jasné, že tu nehrá rolu len alkohol: ležiaci sa nehýbal a chrčal. Keď sa pokúsili zdvihnúť ochabnuté telo, zistili, že má v chrbte krvácajúcu bodnú ranu. Nešťastník vykrvácal, ešte než ktokoľvek stihol zavolať sanitku.
Prítomní muži sa rozbehli zadržať tretieho opilca za stĺpom, čo nedalo veľa práce. Čoskoro sa dostavila policajná hliadka, ktorej stanica bola napokon za rohom, a okamžite bola zalarmovaná kriminálka, pretože išlo zjavne o vraždu. Podozriví boli predovšetkým zvyšní dvaja alkoholom zmožení táborskí občania, štyridsaťdvaročný inštalatér Vítězslav K. a štyridsaťpäťročný zamestnanec Uhoľných skladov Antonín M.
Pre ich opitosť bol však v tej chvíli výsluch takmer nemožný. Vyšetrovatelia sa dozvedeli aspoň to, že tiahli z neďalekej reštaurácie U leva, odkiaľ ich ako štamgastov po zatváracej hodine, čo bola desiata, hostinský vyprevadil.
Zbraň na nenájdenie
Svedkovia z blízkeho kina do udalosti veľa svetla nevniesli. Videli rozjarenú, hlučnú trojicu, z ktorej jeden na lampou osvetlenej parkovej cestičke spadol. Žiadneho konfliktu si nikto z nich nevšimol. A aby to celé bolo ešte zamotanejšie, na mieste sa nenašla žiadna zbraň, ktorá by obeti, štyridsaťročnému Jozefovi Š., mohla spôsobiť to hrozné zranenie, ktoré utrpel.
Policajný lekár ranu, ktorá prebodla ľavú stranu pľúc a srdce, odhadol na dýku. Podozrivý Vítězslav K. u seba síce mal zatvárací nožík, ale ten lekár okamžite vylúčil. Žiadna bodná zbraň dýky sa však nikde nenašla a bolo prakticky nemožné, že by sa jej jeden z opilcov mohol nepozorovane zbaviť.
V hostinci U leva, vzdialeného asi tri stovky metrov od parku, už síce mali stoličky „na ježka“, ale vedúci tam našťastie ešte stále bol. Na udanú podarenú trojicu si dobre pamätal, išlo o stálice lokálu. Tvrdil ale, že večer nemali žiadny konflikt ani medzi sebou, ani s nikým iným.
Spomenul si však, že s nimi zhruba od pol desiatej sedel akýsi vojak, ktorý od nich tesne pred zatváračkou odišiel. Všetko vraj však bolo pokojné. O čom sa bavili, to v randále plnej krčmy naozaj nepočul. Spoznal by toho vojaka? „Áno, to teda spoznal,“ vyhlásil hostinský. „On mal totiž tu,“ ukázal si šikmo cez ľavú tvár, „jazvu. Asi tak päť čísel dlhú. To neprehliadnete.“
Vojak s jazvou
Napriek novému poznatku boli hlavnými podozrivými dvaja kumpáni Jozefa Š. V ťažkej opitosti blábolili samé nezmysly, takže boli zatiaľ „ubytovaní“ vo väzbe. Policajti sa ešte v noci vydali po krvných stopách, za pomoci psa a za svitu služobných svietidiel. S takou dierou v chrbte bolo prekvapujúce, že Jozef Š. ušiel ešte viac ako štyridsať metrov do parčíka z Palackého ulice, zhruba od priechodu k ulici Na Parkánoch, kde boli vidieť prvé kvapky.
Vyšetrovatelia sa bili o spôsob, akým by bolo možné sa na tých pár prehľadných metroch zbaviť bodnej zbrane. Nestál v ulici napríklad nákladiak, kam by bolo možné dýku odhodiť s tým, že auto odíde? Alebo ju páchateľ jednoducho nechal na chodníku alebo v parku v tráve a ktosi si privlastnil pochybný suvenír?
Druhý deň bol v táborskej posádke vyhľadaný vojak, s ktorým sa trojica bavila v reštaurácii U leva, a treba povedať, že hľadanie uľahčila svedkom popísaná jazva na tvári. Išlo o vzorného vojaka Jána Č., pochádzajúceho z rodiny družstevného roľníka z dedinky neďaleko Břeclavi. U spolubojovníkov bol obľúbený, pretože, ako sa vyšetrovatelia dozvedeli, dostával z domu balíky a ochotne sa o mäsité prilepšenia delil.
Vojak Č. v podstate potvrdil výpoveď hostinského. Vonku bol na riadnej vychádzke, a áno, okolo deviatej prisadol U leva k tým trom pijanom. Mal len pár korún a tí traja ho ochotne pozvali. Zaplatili mu pivo a štyri rumy. Lenže ich ochota sa za necelú hodinku zasekla, ďalšie pitie už mu kúpiť nechceli.
Takže sa zdvihol a odišiel do kaviarne Hviezda o pár ulíc ďalej – s nádejou, že tam stretne ďalších vojakov, ktorí ho ohľadom konzumácie podporia. Lenže tam žiadneho známeho nestretol, a tak sa vrátil do kasární. Na otázku, odkiaľ má jazvu na tvári, odpovedal, že sa doma zranil pri páde z rebriniaka. Žiadny veľký nôž nevlastní - a ani nikdy nevlastnil.
Za urážku smrť
Boli prehľadané jeho veci. Žiadny nôž ani dýka sa nenašli, ani stopy krvi na zvrškoch. A pretože výsluchy oboch kumpánov zavraždeného na druhý deň a ani nasledujúce dni nevniesli do prípadu žiadne väčšie svetlo, zdalo sa, že vyšetrovanie uviazlo na mŕtvom bode.
U opilca, ktorý sa od zavraždeného rozbehol zmätene preč, sa zdalo, že ide iba o skratové konanie v opitosti. Aj bez usvedčujúcich dôkazov ale prokurátor žiadal o väzbu oboch, kde mali „zmäknúť“ a časom sa priznať. A pokojne to tak mohlo aj dopadnúť, či už boli vinní, alebo nie.
Našťastie kriminalisti vzali previerku vzorného vojaka naozaj do hĺbky. Preverili si napríklad v mieste bydliska okolnosti zranenia na jeho tvári – a ukázalo sa, že im klamal: žiadny rebriniak, ale v sedemnástich bitka na nože! Hoci pre vojaka hovorilo vlastne aj alibi – pri ceste z krčmy cez kaviareň Hviezda by mu na bodnutie Jozefa Š., ako to aspoň vyzeralo, nezostával čas, pretože vo Hviezde si ho pamätali, a navyše cestou z kaviarne stretol ďalšieho vojaka a vracali sa spolu, vyšetrovatelia sa na neho zamerali. A zaujímali sa o každý detail.
Vojak z jeho izbičky Honzu chválil: z domu mu prišiel v balíku poriadny kus slaniny a Ján Č. ho vraj rozporcoval pre celú izbu. Mal na to taký veľký nôž, nie obyčajný. Podozrivý vojak popieral, že by nejaký veľký nôž mal, ale čoskoro si na „žabikuch“ spomenuli aj ďalší vojaci. Nakoniec priznal, že si frajersky vyzerajúcu kudlu požičal od vojaka z inej izbičky, a bohužiaľ si ju vzal, ktovie prečo, na vychádzku.
V krčme dostal zlosť, keď už mu opilci nechceli ďalej naliať. Jeden z nich – a práve Jozef Š. – ho potom nazval aj žobrákom. Odišiel chvíľku pred nimi, sledoval, kadiaľ sa opitá trojka vydala, nadbehol jej, a potom stačilo z prejazdu len švihnúť rukou, nôž utrieť o trávu a bežať do vinárne. Za takmer dokonalý zločin dostal Ján Č. od vojenského prokurátora dvanásť rokov.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
