Walid El Hajj má otca Libanončana a mamu Slovensku. Aj keď približne desať rokov žil s rodinou na Slovensku, rasizmus ho prinútil vrátiť sa do krajiny, kde sa narodil. Po nehode svojho priateľa sa rozhodol pomáhať - založil mimovládnu organizáciu, urobil si záchranárske kurzy a vďaka zbierke zriadil sanitku, ktorá pomáha v oblasti s viac ako 100-tisíc ľuďmi.
Situácia na Blízkom východe však v posledných týždňoch vyeskalovala a Walid sa spolu s dobrovoľníkmi snaží pomôcť čo najväčšiemu množstvu ľudí - ako Libanončanom, tak aj desiatkam tisíc utečencov, ktorí stále prichádzajú.
Aj preto na Doniu vznikla zbierka na hygienické potreby pre tých, ktorí to potrebujú. My sme sa s Walidom rozprávali nielen o aktuálnej situácii, ale aj začiatkoch a plánoch do budúcna.
Tvoj otec bol z Libanonu, mama Slovenka. Niekoľko rokov ste žili aj na Slovensku – čo ťa nakoniec prinútilo vrátiť sa do domovskej krajiny?
Na Slovensku som sa stretával s rasizmom a nebol som tam spokojný, aj keď Slovensko zbožňujem - mám rád Starú Turú, Nové Mesto nad Váhom, kde mám stále priateľov, staré dedinky a lúky... Veľmi rád chodím do Piešťan a na Moravu do dedín, kde máme rodinu. Slovensko je úžasná krajina, kde budem vždy rád chodiť, keď sa bude dať.
Pred niekoľkými rokmi si založil mimovládnu organizáciu Development for Life and Peace. Čo ťa k tomu viedlo?
V roku 2015 sa u nás v dedine na hlavnej ceste stala dopravná nehoda. Kamarát mal zlomenú stehennú kosť, tri bodné rany v bruchu, zlomenú bedrovú kosť a nejaké rebrá. U nás v kraji však neboli vybavené sanitky a najbližšia vybavená potrebovala až 40 minút, kým by dorazila.
Prihlásil som sa preto do kurzov Červeného kríža, dva roky som bol výjazdový záchranár a naučil som sa všetko, čo sa dalo naučiť. Veľa času som trávil na stanici, aby som vedel, kde čo kúpiť a ako všetko funguje, aby som si mohol v našom kraji otvoriť vlastnú stanicu. Dnes fungujeme už šesť rokov a vďaka slovenskej a českej pomoci sme jednou z najlepších staníc.
Dnes tvoja sanitka jazdí po území, v ktorom žije približne 100-tisíc ľudí. Ako jedna z mála. Ako sa dá vôbec niečo také zvládať?
Ako som už spomínal, sme najlepšie vybavenou sanitkou v našom kraji - sú aj iné NGO (non-governmental organization - mimovládne organizácie, pozn.), ktoré prevádzkujú záchrannú službu, ale dajú sa prirovnať skôr len k dopravnej službe. Nemajú vybavenie, alebo len málo materiálu a nedostatočne vycvičených záchranárov. Na ťažké prípady a dopravné nehody sme privolávaní my.
Kto všetko tvorí posádku sanitky?
Posádku tvorí najmenej traja a maximálne piati dobrovoľní záchranári, z ktorých minimálne dvaja majú absolvovaný kurz Emergency Medical Technician (pohotovostný zdravotný technik, pozn.).
S akými úrazmi či zdravotnými problémami sa najčastejšie stretávaš?
S dopravnými nehodami, zástavou krvného obehu, infarktami, pľúcnymi chorobami, popáleninami, zraneniami všetkého druhu a najviac dopravnými nehodami s motorkármi.
Ako momentálne vyzerá situácia v Libanone, čo sa týka zdravotníctva?
V našom kraji, kde je aktuálne už vyše 180-tisíc ľudí, máme 24 lôžok intenzívnej starostlivosti v dvoch preplnených nemocniciach, kde sa už niekedy nedá dostať. Situáciu v ostatných nemocniciach, ktoré sú na juhu a v Bejrúte, si ani neviem predstaviť.
Pomáhaš nezištne. Prevoz sanitkou je zadarmo, pomáha ti 24 dobrovoľníkov, zháňaš často nedostupné lieky. Čo ťa v týchto ťažkých situáciách ženie dopredu?
Ľudskosť a túžba pomáhať čo najviac a vybudovať niečo, čo tu bude ešte dlhé roky pomáhať ľuďom predtým, ako odídem z tohto sveta.
Ktorá udalosť ti počas pomoci v Libanone najviac utkvela v pamäti?
Najviac negatívna spomienka bol výbuch prístavu v Bejrúte, nič také som v živote nevidel. Toľko zranených, nemocnice zničené a preplnené ľuďmi, ošetrovalo sa, kde sa dalo. Na parkoviskách plakali ľudia, ktorí hľadali svojich milovaných a nevedeli, kde sú. Bola to najhoršia noc v mojom živote.
Máš vôbec niekedy priestor na aspoň krátkodobý oddych? Čomu sa v takých chvíľach venuješ?
Krátkodobý oddych nemám, žijem na stanici 24 hodín, len si odskočím domov pozrieť mamu, čo treba doma porobiť a idem naspäť. Od začiatku bombardovania a prisťahovaleckej krízy už žijeme na stanici 24 hodín denne šiesti až ôsmi záchranári.
Moje „voľno” vyzerá tak, že som na stanici v kancelárii a hľadám donorov na projekty, aby sme sa čo najrýchlejšie dokázali posunúť v našich službách, študujem knihy o nových prístrojoch, kde je čo nové. Pre mňa je práca oddych.
Situácia na Blízkom východe vyeskalovala do najhoršieho možného scenára. Vo tvojej oblasti je už viac ako 70-tisíc utečencov. Čo to znamená pre teba a tvoju sanitku?
Dvojnásobok práce, teraz už ani nechodím domov. Veľa dobrovoľníkov, okolo 30 denne, sme rozdelení po centrách, kde zbierame informácie o stave ľudí, komu čo chýba, v jednom sklade triedime oblečenie, v druhom lekárnici prijímajú a zháňajú lieky, ktoré ľuďom chýbajú, v ďalšom máme deky a matrace.
Na stanici máme kliniku, kde 24 hodín denne chodia chorí ľudia a zranení na zašívanie rán či prebaly a ošetrenia všetkých druhov chorôb. Ďalší tím s doktorkou sa stará o prebaly zranených žien po centrách, v ktorých sú utečenci. A veľa ďalších prác.
Ako vnímaš situáciu ako človek, ktorý sa nachádza priamo na mieste?
Je hrozné, čo sa tu deje. Už som prestal pozerať správy, nemôžem sa pozerať na to, ako sa všetko bombarduje, ničí a nevinní ľudia umierajú. Každú noc počuť aj cítiť silné bombardovanie, a to je naše centrum 40 kilometrov od Bejrútu.
Na slovenskej stránke Donio aktuálne prebieha zbierka na hygienické potreby. Prečo sú dôležité práve tie?
Jedlo, deky aj matrace sa už rozdali a ďalej sa rozdávajú, len sa zabudlo na hygienické potreby. Ich potreba sa každým dňom zvyšuje a čo najrýchlejšie ich treba dokúpiť a rozdať, aby sme predišli kožným chorobám, či ďalším iným, ktoré sa prenášajú cez znečistené záchody a podobne. Ak vypukne niekde v centrách nejaká choroba, ktorá sa prenesie na všetkých, bude veľmi ťažké potom liečiť stovky ľudí.
Pri pomoci často siahaš na dno svojich síl. Máš nejaký cieľ alebo sen, ako by si chcel v budúcnosti pomáhať ešte viac?
Chcel by som vybudovať viacero staníc a priblížiť sa čo najviac záchrannej zdravotnej službe na Slovensku, všetko však závisí od finančnej pomoci na nákup materiálu a ďalších výdajov. Chcel by som rozbehnúť aj lekársku zdravotnú pomoc, a keby sa dalo, tak aj nejakú malú nemocnicu. Za slovenskú pomoc sme vybudovali celkom slušnú kliniku, na ktorú som strašne hrdý. A aj Slováci na ňu môžu byť hrdí.
Pre Slovákov je Libanon veľká exotika. Čo na ňom máš najradšej a čo sa ti vybaví ako prvé, keď niekto spomenie túto krajinu?
Dobrí milí ľudia, dobré jedlo, výborné pláže, najlepšie miesto na párty, krásne hory.
Akí sú Libanončania?
Libanončania sú milí slušní ľudia, ktorí majú radi život, sú k sebe navzájom veľmi dobrí, zdvorilí. Videl som veľa národov, ale taký, ako je libanonský som ešte nevidel. Dobre sa tu medzi nimi žije aj v tých najhorších časoch.
Hovorí sa, že Slováci sú pohostinní – dá sa to povedať aj o Libanončanoch?
Žil som na Slovensku okolo desať rokov a spoznal som veľa ľudí. Slováci sú pohostinní, ale Libanončania sú oveľa viac pohostinnejší. Čitateľ, ktorý bol v Libanone alebo pozná Libanončanov, vie, o čom hovorím.
Rozmýšľal si niekedy, že by si sa presťahoval na Slovensko? Predsa len – je to bezpečnejšia krajina a šikovných zdravotníkov potrebujeme ako soľ.
Už veľa rokov budujem našu záchrannú stanicu, NGO a pomáham zraneným ľuďom. Teraz ma najviac potrebujú tu, svojich ľudí tu nenechám v takýchto časoch. Nedokázal by som žiť niekde s myšlienkou, že moji ľudia trpia a tvrdo pracujú v ťažkých podmienkach, zatiaľ čo ja by som bol niekde v bezpečí. Radšej umrieť pri záchrane ľudí so svojimi ľuďmi, ako žiť niekde ako zbabelec, ktorý utiekol pred vojnou a nechal svojich ľudí za sebou.
